Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Nový Berlínsky kongres pre Európu?

Delenie sveta
Dnes je nad Slnko jasnejšie, že všetci tí, ktorí nás presvedčovali o nemennosti hraníc v Európe, musia svoj názor na túto tému korigovať. Len nedávno Srbsko podalo na Medzinárodný súd žalobu na Kosovo, kvôli jeho odtrhnutiu sa vo februári 2008. Odtrhnutie sa tejto srbskej provincie uznalo veľa vplyvných štátov sveta – čo je skutočným precedensom nemajúcim obdoby od roku 1945.

Samozrejme, nové štáty vznikali aj po roku 1989 delením starých federácii – ako v prípade Česko-Slovenska, alebo bývalej Juhoslávie. Aj zo ZSSR sa odčlenilo nemálo predtým samostatných štátov. Čiže hranice sa menili aj vtedy. Je preto utópiou domnievať sa, že dnes zmena hraníc nie je možná.

V prípade Kosova totiž nastal precedens, ktorý ak potvrdí medzinárodný súd, posilní to separatistické tendencie vo viacerých krajinách sveta. Nás však prioritne zaujíma samozrejme Európa. Kosovo je zrejme už stratené, a hoci by aj Medzinárodný súd rozhodol o jeho protiprávnom osamostatnení, tamojšie obyvateľstvo sa už nebude chcieť vrátiť pod srbskú vládu. Je historickým faktom, že toto územie je kolískou srbského národa, avšak dnešná realita je taká, že ho obýva 88 % Albáncov. Jediný spôsob, ako Kosovo opätovne získať, je obsadiť ho vojensky, čo pri súčasnej geopolitickej situácii nie je možné. Otázne je, či sa Srbsko napokon nezbavilo len vredu, keďže Kosovo vždy bolo najzaostalejšou provinciou Juhoslávie, s terajšou viac ako 45 % nezamestnanosťou, kriminalitou a 2 miliónmi Albáncov, odmietajúcich žiť v jednom štáte so Srbmi.

V takomto svetle sa javí, že Srbsko ani o tak mnoho neprišlo. Ale krivda sa istotne spáchala. Či ju možno primerane napraviť, je otázne. Minimálne by malo byť Srbsko odškodnené aspoň finančne za stratu tohto územia. Enklávy, kde Srbi tvoria väčšinu, by mali byť pripojené nazad k Srbsku. A srbská časť mesta Kosovská Mitrovica, by sa mala stať tiež súčasťou Srbska, na spôsob západného Berlína. Tento príklad nech nám slúži ako memento, nesústreďovať všetkých neprispôsobivých do jednej lokality, ako sa to dialo v prípade Albáncov v Juhoslávii, kedy boli presídľovaní do Kosova. Aj u nás by sa mohlo stať, že trebárs východné Slovensko by bolo populačne ovládnuté Cigánmi.

 

alt

Národnostná mapa Juhoslávie z roku 1981

Susedná Bosna a Hercegovina na tom nie je tiež ktovie ako. Donedávna ju spravoval náš súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, a zmeny ktoré zaviedol, nepomohli príliš ani jednej strane. Samotná Bosna a Hercegovina sa totiž delí na Republiku Srpskú, ktorá zaberá 49 % územia a bosniansko-chorvátsku federáciu, ktorá zaberá 51 % územia. Bosna sa stala známou najmä krvavou vojnou v polovici 90. rokov minulého storočia, kde bojujúce strany používali beštiálne praktiky, rovnajúce sa genocíde.

Napokon preliata krv bola zbytočná, lebo všetky tri strany konfliktu boli dokopané do nefunkčnej federácie s troma parlamentmi, premiérmi i prezidentmi. Rozhodovací systém v takejto federácii je veľmi zdĺhavý, ba priam nemožný a práve Lajčák presadil iný systém rozhodovania. Samozrejme, na úkor Srbov. Tí sa len nedávno rozhodli ísť opäť vlastnou cestou a tak otázka rozpadu je stále aktuálnou. Bosna je neživotaschopný projekt a je krásnym príkladom toho, ako dopadne snaha multikulturalistov o zjednotenú Európu. Bosna združuje Srbov, Bosniakov a Chorvátov a zároveň aj tri náboženstvá – pravoslávnych, katolíkov a moslimov. Ako sa k sebe chovali počas vojny, je každému známe. Riešením by bolo, Bosnu rozdeliť podľa etnických hraníc. Je pravdou, že by to boli hranice krivoľaké, ale minimálne Srbsko by bolo odškodnené za stratu Kosova. Zvyšková Bosna by potom mohla ďalej jestvovať ako chorvátsko-bosnianska federácia, alebo sa rozhodnúť pre pripojenie k Chorvátsku. Chorvátsko by takýto krok určite uvítalo a aj Bosna by si len prilepšila.

Samozrejme, ak by sa dala do pohybu takáto zmena hraníc, malo by to za následok aj snahu Maďarska o aktivizáciu jeho menšín v okolitých štátoch, Slovensko nevynímajúc. Tu by však pomohla jednotná koordinácia ohrozených štátov – Slovenska, Rumunska a Srbska, bolo by potrebné získať na svoju stranu aj Chorvátsko a Slovinsko. Jedinou nádejou aby sa tak nestalo, je ten fakt, že Maďarsko sa nachádza v nevýslovnej kríze a je na pokraji kolapsu. To nie je žiadna lákavá alternatíva najmä pre slovenských Maďarov.

Rumunskí Maďari (skôr sa dá povedať, že ide o Sikulov) zas žijú v strede Rumunska a ak by si ich chcelo Maďarsko pripojiť, muselo by zabrať aj kus územia obývaného Rumunmi. Navyše celé územie, na ktoré si Maďari nárokujú, je tak veľké, ako súčasné Maďarsko. Sikulovia obývajú najchudobnejšie regióny Rumunska, ich HDP nedosahuje ani 20 % úrovne Bukurešti a preto by títo istotne uvítali splynutie s Maďarskom. Otázne je, či by aj Maďari roztvorili svoju náruč a túto záťaž prijali. Napokon výsledok referenda o dvojakom občianstve, ktorý skončil krachom, hovorí jasnou rečou. Jediný, na koho by si mohli robiť zálusk, je opäť Srbsko a jeho provincia Vojvodina, kde žije 300 000 Maďarov. Ale popri nich tam žije i pestrá paleta iných národností, len k slovenskej sa hlási 60 000 tamojších obyvateľov. Získať Vojvodinu by preto nebolo vôbec jednoduché.

Potrianonské hranice Maďarska je potrebné udržiavať naďalej, veď len na Slovensku v roku 1991 žilo 560 000 Maďarov a v roku 2001 už len 520 000. Ktovie aké výsledky prinesie sčítanie ľudu v roku 2011. Čas teda hrá v náš prospech. A popri tom je potrebné osídľovať prihraničné oblasti v Maďarsku, ako sa to deje v okolí Bratislavy v Rajke, Beszenye či Dunakiliti. Je to len návrat slovenského osídlenia do krajov, ktoré sme stratili po páde Ríše Slovenov po roku 907.

Už tam žijúca chorvátska menšina je len posilnením slovenského a slovanského živlu. A ak by sa začali v západnom Maďarsku usádzať aj Chorváti a Slovinci, raz by sa istotne podarilo zrealizovať sen o prepojení južných Slovanov s našou krajinou. Nebolo by to nič nové, len prirodzený návrat do stavu, aký tu panoval pred tisícročím.

Slovensko má, aj keď sa o tom nehovorí a taktne mlčí, stále územný spor s Poľskom. To v roku 1921 a potom taktiež v roku 1945 zabralo územia Hornej Oravy a Horného Spiša. Dá sa povedať, že tieto územia Poľsku na výmenu podstrčila česká vláda, aby tak získala územie Tešínska. Tento spor sa bude musieť vyriešiť tak, ako sa v slušných susedských vzťahoch musia riešiť podobné problémy. Tieto oblasti boli vždy integrálnou súčasťou Slovenska, o čom niet pochýb.

 

alt

Výsledky volieb na Ukrajine

Taktiež českí politici a slovenskí komunisti po roku 1945 umožnili odtrhnutie Zakarpatska (Podkarpatskej Rusi) a jej začlenenie do ZSSR. Žiaľ, po rozpade ZSSR a vzniku Ukrajiny sme sa nehlásili o naše prirodzené právo na túto časť strateného územia. Je pravdou, že zo Zakarpatska bolo vysťahované množstvo slovenského obyvateľstva, takže väčšina populácie je Rusínska, ale Rusíni žijú taktiež na Slovensku. Nebolo by dobré, aby tento národ bol večne rozdelený a svoje prirodzené spojenie by našiel práve v pripojení sa Zakarpatska k Slovensku. Nie je to žiadna novinka, veď o takomto riešení sa už v medzinárodných kruhoch špekuluje dlhšie. Samostatné Zakarpatsko by nebolo ekonomicky na takej úrovni, ako keby sa pridalo k Slovensku.

Samozrejme, snaha o pripojenie je i na Maďarskej strane. Tu však treba podotknúť, že Rusíni by istotne zvolili skôr ekonomicky silné Slovensko so slovanským osídlením, ako Maďarsko v dezolátnom stave a s nepríbuzným jazykom. V tejto veci by sa mala urgentne angažovať vláda SR a naša diplomacia. Ukrajine ako takej totiž hrozí rozpad na dve časti – proruský východ by potom anektovalo Rusko a proeurópsky západ by ostal zvyškovou Ukrajinou. Keď nastane tento zlom, Slovensko musí byť pripravené podať pomocnú ruku svojim krajanom zo Zakarpatska, nezákonne a proti ich vôli odtrhnutým do ZSSR v roku 1945.

Chcem veriť, že slovenská diplomacia sa bude angažovať v tejto veci – veď začlenenie Zakarpatska pod Maďarsko si nemôže nik normálny priať a navyše by to otvorilo Pandorinu skrinku nárokov Maďarska aj na slovenské územné celky.

Už počujem hlasy všetkých tých neprajníkov, že čo by na to povedala EÚ. Pravdupovediac, neviem a ani ma to nezaujíma, pretože nedávno Rumunsko, tiež členský štát EÚ, sa angažoval do takej miery v Moldavsku, že je jasné, aké sú jeho ašpirácie. Moldova je totiž jedna z hraničných provincií Rumunska, rovnako ako Dobrogea či Transylvania a samotné Moldavsko (Moldova) sa kedysi nazývalo Besarábiou. Moldavčina je iba rumunské nárečie a teda splynutie Moldavska a Rumunska, pokiaľ by si to želali obe štáty, by bolo len prirodzené. Aj Podnesterská republika, separatistický región Moldavska, ktorý je orientovaný na Rusko, by mal byť pripojený k Rusku.

Komu by nestačil tento príklad, že rozširovanie EÚ o nové územia a občanov by nebol možný, treba uviesť, že zhruba pred mesiacom sa EÚ z večera na ráno rozšírila, bez toho, aby si to vôbec niekto všimol. Len drobná agentúrna správa, ktorú som ledva postrehol a pritom taká dôležitá! Ostrov Mayotte, ležiaci pri pobreží Afriky pri Madagaskare, sa referendom, v ktorom 94 % voličov hlasovalo za, pripojil ako provincia k Francúzku. To znamená, že sa stal súčasťou Francúzskeho štátu. A ako vieme, Francúzko je taktiež člen EÚ. Mayotte s 216 000 obyvateľmi neeurópskeho pôvodu sa stalo z večera do rána členom EÚ s eurom, bez čakacích lehôt, prístupových rokovaní, negociácií a iných nekonečných maratónov! Prečo by sa potom nemohlo stať Zakarpatsko rovnakou cestou súčasťou Slovenska? Je zrejmé, že v dohľadnej dobe nás čaká niečo podobné, ako Berlínsky kongres v roku 1878. A integrácia krajín do EÚ ešte viac posilní proces obnovovania národných štátov, s hranicami, ktoré sú spravodlivé a historicky dané.