Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Vznik slovenskej štátnosti 14.marca 1939

13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády Dr. Jozef Tiso pozvanie na rozhovor od kancelára nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Tiso dve posolstvá odmietol, ale keď prišiel tretí posol s pozvaním, overeným nemeckým konzulom v Bratislave E. von Druffelom, Tiso sa pobral do Bratislavy a predložil predsedovi vlády Sidorovi, predsedovi Slovenského snemu Dr. Sokolovi a členom predsedníctva HSĽS – SSNJ (Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty) vec na prediskutovanie. Ústavní a politickí predstavitelia Slovenska rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť Hitlera, ale rezervovať rozhodnutie pre Slovenský snem a v žiadnom prípade nevyhlasovať samostatnosť z berlínskeho, alebo viedenského rozhlasu. S týmto poverením odišiel Jozef Tiso, spolu s poslancom Štefanom Danihelom, Karmasinom a Veesenmayerom do Viedne a odtiaľ ho osobitným lietadlom dopravili do Berlína. Hitler dal „súkromnú osobu“ Tisa po pristátí v Berlíne privítať s vojenskými poctami, prináležiacimi šéfom vlád, čím sa dodal návšteve navonok oficiálny charakter a preukazoval postoj ríšskej vlády brať Tisa ešte ako zákonného predsedu vlády.

V Berlíne bol Tiso ihneď prijatý nemeckým ministrom zahraničných vecí. Joachim von Ribentrop mu niekoľko krát zopakoval, že Tiso musí v nasledujúcich hodinách vyhlásiť nezávislosť, pretože Hitler je rozhodnutý zlikvidovať Č-SR a maďarskú vládu možno pred intervenciou zadržať, iba ak bude Slovensko nezávislé. Tiso sa ho takmer hodinu snažil presvedčiť, že Slovensko ešte nie je pripravené na samostatný život. Argumentoval, že autonómia už odhalila viaceré slabosti slovenského hospodárstva a pri nedostatočnom vzdelaní a chýbajúcich skúsenostiach mladých Slovákov by nebolo možné udržať funkčnú štátnu správu. Tisovo upozornenie, že jeho krajina potrebuje na prípravu samostatnosti ešte niekoľko rokov, narazilo na Ribbentropovu stereotypnú odpoveď, že určité šance národa v dejinách sú neopakovateľné.

„Tu je takáto príležitosť pre vás. Nebudeme vás nútiť, ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované.“

O 18. hodine, po predchádzajúcich rozhovoroch, bol Tiso a Ďurčanský prijatý nemeckým ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom (za spoluúčasti Ribbentropa, Keitela, Brauchitscha, Meissnera, Dietricha a Kepplera) v nových sieňach ríšskeho kancelárstva. Ich rozhovor trval cca 35 minút.

Hitler začal slovami:

„Ich habe mir erlaubt, Sie zu bitten, dass Sie zu mir kommen, um mit Ihnem die Klärung der Situation zu besprechen.“ (Dovolil som si Vás požiadať, aby ste ku mne prišli a spolu sme hovorili o vyjasnení situácie.)

Následne vykreslil októbrové udalosti a skritizoval Čechov:

„...V Prahe si myslia a plánujú, že vytúžia svoju nadvládu. Sem smeruje i to, čo sa stalo v Brne. Tí Nemci tam hovoria, že si to nenechajú ľúbiť, čo Česi robia, Česi sa tu zas odvolávajú na rozvratné živly, takže to tu stále vrie, ohrozuje pokoj a poriadok a tým aj Európa je ohrozená a ja nedovolím ohrozovať mier Európy.“

Potom prešiel na slovenskú tému:

„Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, som nadobudol presvedčenie, že slovenský národ chce žiť, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci – ako som povedal – nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácii, ktoré som náhodile dostal. Bez tohto zastania bolo by to ináč dopadlo s Vami. Znepriatelil som si Maďarov pre vás, ktorým som povedal, že: vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedčili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robiť na nich nárok. – Nahnevali sa na toto maďarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žiť svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Maďarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov. ...Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tu je to nebezpečenstvo.“

Potom prečítal Hitler maďarskú správu, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie, načo ďalej povedal:

„A proti tomuto sa treba osvedčiť. ‚Aber blitzschnell‘ (ale bleskovo) treba sa osvedčiť. Toto osvedčenie treba dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto – použil zas slová – ‚blitzschnell‘ (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voči nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa toho princípu ‘Volkstum‘. Ale kto podľa svojho národného charakteru chce žiť, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal ‚blitzschnell‘.“

(Tieto vety som vybral z Tisovho rozprávania pred snemom 14. marca – o deň neskôr a preto môžu obsahovať nepresnosti.)

Tisovi poskytli nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text vyhlásenia samostatnosti. Tiso povedal Hitlerovi, že ľutuje, ale nie je schopný urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Požiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Karolom Sidorom a s prezidentom Česko-slovenskej federácie Dr. Háchom, ktorým poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Hácha zvolal snem na nasledujúci deň – 14. marca. Tiso odletel z Berlína a 14. marca ráno bol už v Bratislave.

 

* * *

Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Po päťminútovej prestávke sa prvý prihlásil k slovu ministerský predseda Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po ňom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakončil slovami:

„Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte.“

Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzku na 15 minút prerušil a po znovuotvorení schôdze vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stoličky, či sú za samostatný slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za veľkého potlesku odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu a nasledoval spev historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci“. Bolo to 14. marca 1939 o dvanástej hodine, siedmej minúte a tridsiatej sekunde, kedy slovenský národ, po vyše tisícročnej letargii začal písať novú epochu svojich dejín.

Prvú vládu Slovenského štátu tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahraničia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác)

Nový štát uznalo 27 štátov de facto i de jure. Maďarsko ako prvé ešte vo večerných hodinách dňa vzniku, v noci zo 14. na 15. marca ho uznalo Poľsko, Nemecká ríša uznala Slovenský štát 16. marca Hitlerovým telegramom. Svätá stolica 25. marca. V apríli uznalo Slovenský štát Taliansko (11. apríla) a Švajčiarsko (19. apríla). V máji Veľká Británia (4. mája), Libéria (12. mája), Ecuádor (17. mája), Kostarika (24. mája). 1. júna uznalo slovenskú štátnosť Japonské cisárstvo a Mandžusko, 8. júna Juhoslávia, 14. júla Francúzska republika a Belgické kráľovstvo, 26. júla Švédske kráľovstvo, 18. augusta Rumunské kráľovstvo, 11. septembra Litva, 16. septembra ZSSR a Bulharské kráľovstvo. Nasledujúci rok 1940 uznalo SR Estónsko (11. apríla), 13. apríla Lotyšsko, 15. apríla Holandské kráľovstvo, 1. júla Čína a Chorvátsko, 25. júla Fínsko, 8. augusta Dánske kráľovstvo.

„Tuka, ‚nadšený uznaním Slovenska Poľskom a Maďarskom‘, sa 17. marca vyjadril a – s prosbou o najprísnejšiu diskrétnosť – dal na vedomie, že jeho vláda by privítala oficiálny prísľub obrany zo strany poľskej vlády, aby aspoň v niečom odbúrala monopolizované postavenie ríšskej vlády. Dokonca sa ponúkol, že osobne pricestuje do Varšavy, aby sa ujasnili podrobnosti.“ (Hoensch, 2001, s. 192)

4 dni po vyhlásení samostatnosti bol Dr. Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Hitler predložil svoje požiadavky voči Slovenskému štátu, ktoré majú zaručiť, že Tretia ríša prevezme ochranu jeho zvrchovanosti a integrity jeho územia. V skutočnosti tam išlo o maskované vojenské obsadenie značnej časti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Ríši. Jozef Tiso po vypočutí Hitlera vstal od stola, vyhlásil Hitlerove požiadavky za neprijateľné, doslova povedal:

„Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“

a poberal sa na odchod. Hitlerovi spoločníci nevedeli, ako zareaguje Führer. Na prekvapenie všetkých tiež vstal, vykročil za Tisom a povedal, že sú to požiadavky jeho generálov, o ktorých je možné diskutovať. Následne vyhlásil:

„Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“

Iba po týchto Hitlerových slovách, sa Tiso vrátil k stolu a pokračoval v rokovaní. Výsledkom tohto vyjednávania bola „Ochranná zmluva“ (Schuzvertag) medzi ríšskou a slovenskou vládou, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Okrem toho bol podpísaný aj „Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom“. Dôverný protokol Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však aj otvoril Nemcom možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Niekoľko dní pred vznikom štátu – 7. marca – Goebbels nariadil nemeckej tlači, aby správy z Č-SR prinášali bez komentárov, ale s priateľským tónom voči Slovákom a Rusínom. Po vzniku štátu, nacistická propaganda využívala existenciu Slovenského štátu ako dôkaz solidarity národného socializmu voči malým národom.

Na svojom slávnom zasadaní 26. októbra Slovenský snem jednohlasne zvolil za prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorému hneď oznámili výsledok voľby a po zložení prísahy bol uvedený do svojho úradu. Tiso ostal prezidentom až do konca trvania Slovenského štátu.