Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Prečo sa voláme Slovákmi ?

Ak stretneme dospelého človeka, ktorý nie je v stave pohotovo a jasne odpovedať na otázku „Ako sa voláte?“, ale začne bľabotať nesúvislými a nelogickými výrazmi, celkom spontánne a opodstatnene zapochybujeme o jeho zdravom rozume. Meno je totiž prvotným komunikačným prejavom osobnej individuality, prostriedkom identifikácie osoby, ale aj jej genetických väzieb, jej príslušnosti k rodine, rodu alebo kmeňu. Podobne ako jednotlivci, aj národy majú svoje menové označenia, ná rod ne názvy alebo etnonymy.

V našom prípade už dlhé storočia sa menujeme Slovákmi Pre absolútnu väčšinu, ba možno povedať takmer pre všetkých príslušníkov nášho národa je tento názov čímsi jednoduchým, jasným a jednoznačným. Problémy okolo tohto mena vznikli a tuho sa držia pri živote v určitých kruhoch vedeckých pracovníkov, najmä v oblasti jazykovedy a dejín. V odbornej literatúre – a pod jej vplyvom aj v najširšej publicistike – sa o Slovákoch hovorí iba tak od Ľudovíta Štúra, najviac ak od Antona Bernoláka; ale nechýbajú ani takí, ktorí zastávajú mienku, že o Slovensku – ide o bezprostrednú odvodeninu z etnonymu Slovák/Slovenka – možno hovoriť iba od roku 1918. (Tak mi to povedal vo verejnej besede po mojej prednáške v Bratislave roku 1990 jeden z našich vysoko kvalifikovaných historikov.) Pred týmito časovými termínmi títo vedeckí pracovníci Slovákov nepoznajú.

Ak už musia hovoriť o obyvateľoch Slovenska, tak sa uchyľujú k opisným slovným akrobatizmom, ako napr. „slovanskí predkovia Slovákov“, „nitrianski Slovania“, „moravskí Slovania“, ba na označenie arcibiskupom Metodom menovaného nástupcu povedia: „najvzdelanejšia osobnosť nitriansko-moravského duchovenstva domáceho, nitrianskeho pôvodu“ – len aby božechráň nevyslovili meno Slovák. A tam, kde sa to bojazlivo opísať nedá, poslúžia si pseudovedeckými formami „Slovien“, adj. „sloviensky“. (Zaujímavé je pritom, že si netrúfajú na ženskú formu „Slovienka“.)

Ale každý, kto iba vážnejšie oňuchal najstaršie zachované i novšie historické texty v slovanských jazykoch, musí vedieť, že vo všetkých tých dokumentoch sa označujú slovanské národy kolektívnym názvom „Slovjan“, „Sloven“, „Slovän“. Ide tu o prepis z hlaholského alebo cyrilského písma, ktoré v druhej slabike najčastejšie – ale nijako nie výlučne – obsahuje písmeno „jať“. Nuž nikto nevie, ako naši slovenskí predkovia z 9. storočia vyslovovali tejto graféme zodpovedajúci zvuk. Určite to bola slabikotvorná samohláska, dosť pravdepodobne veľmi široké „e“ blížiace sa výslovnosti „ä“, ale s ľahkým nádychom jotizácie. Dá sa totiž vychádzať zo staroslovenských názvov písmen abecedy, ktoré slúžili aj ako didaktická pomôcka. Tento názov bol, ako sme spomenuli „jať“.

Že to však neznelo ako naša dvojhláska „ia“, môžeme usudzovať napríklad z toho, že v staroslovenských textoch, ale aj v ich bulharských a ruských redakciách, často pri prepise latinských klasických výrazov tieto texty používajú „jať“ tam, kde je v pôvodnom latinskom výraze „ae“. Osobne si myslím, že výslovnosť staroslovenského „jať“ bola veľmi blízka nášmu slovenskému „ä“, ktoré bohužiaľ už mizne z našej súčasnej výslovnosti. V zachovaných súvislých textoch, ktoré pochádzajú z 12. – 14. storočia, nachádzame v tých istých výrazoch – konkrétne v názve „Sloven“, „Slovan“, „Slovjan“ – striedavo „jať“, ale aj „e“, z čoho možno usudzovať, že sa už výslovnosť blížila alebo identifikovala s „e“: „Sloven“.

A z tohto najstaršieho označenia všetkých Slovanov priamo a bezprostredne pochádza aj náš dnešný etnický názov „Slovák“. Až do 13. – 14. storočia naši predkovia si zachovali pôvodnú formu „Sloven“, celkom tak, ako napríklad naši severní slovanskí susedia sa nazývali „Poľan“. Jazyková diferenciácia súvisela s etnogenézou, ktorú podmieňovali rozličné faktory: geografická vzdialenosť od pôvodných spoločných sídel, kontakty s inými etnickými skupinami, ale najmä dva hlavné faktory, ktorými boli štátnosť a kresťanstvo. Naši slovenskí predkovia v tomto ohľade predišli ostatných Slovanov stredoeurópskeho priestoru o dobrých sto až stopäťdesiat rokov. Preto si zachovali svoj pôvodný názov „Sloven“, kým ostatné slovanské kmene, ktoré sa neskôr zapojili do tohoto historického vývinu, cítili potrebu označovať sa inými názvami, lebo sa už necítili členmi tohto istého spoločenstva, ktoré si vytvorili naši slovenskí „Sloveni“.

Niekedy v 13. – 14. storočí etnické názvy Slovanov v našom kultúrnom priestore zamenili koncovky -en, -an, -in, na doteraz zachované -ák, ak, (Sloven – Slovák, Poľan – Polak, Rusin – Rusnak). Zaujímavé je pritom konštatovať, že u nás Slovákov sa táto zmena zaužívala iba pre podstatné meno mužského rodu, kým pre všetky ostatné formy nám ostali pôvodné „Slovenka“, „Slovensko“, „slovenský“.

Nuž a odkiaľ sa potom vzali tie bežné „učené“ formy „Slovien“, „sloviensky“?

Hádam máloktorí z tých, čo ich užívajú, vedia niečo o tom, že až do roku 1883 sa nikomu na svete o takýchto prepisoch ani len nesnívalo. Všetci vzdelanci, ktorí sa zaoberali týmito otázkami – a nebolo ich veľa – označovali najstaršie formy literárnych pamiatok Slovanov ako „staroslovenské“, prípadne „starobulharské“. V spomenutom roku mladý český slavista Dr. Jiŕí Polívka – vynikajúci žiak zakladateľa „Pražskej školy“ slavistiky, ktorý povýšil na „dogmu“ svoju teóriu o slovenčine ako púhom nárečí českého jazyka, prof. Jana Gebauera – uverejnil v „Slovanskom sborníku“ článok „Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovenský?“ V tomto článku navrhol, aby sa v češtine namiesto dovtedy všeobecne zaužívaného výrazu „jazyk staroslovenský“ začalo písať „staroslověnský“.

Uvedením tejto typickej českej litery „ě“ do označenia jazyka, ktorým písali sv. Cyril a Metod a nimi vyškolení žiaci Polívka utvoril akýsi optický súvis medzi češtinou a týmto najstarším kultúrnym jazykom Slovanov, čím pomáhal vylúčiť, celkom v duchu Gebauerovej teórie, jestvovanie slovenského jazyka a Slovákov už v 9. storočí. Napriek tomu, že išlo o prvú uverejnenú prácu mladého autora, celá „Pražská škola“ si návrh promptne osvojila a začala písať o „Slověnoch“ a o „slověnskom jazyku“. V tejto Škole sa formovali aj všetci slovenskí slavisti, ktorí nemali možnosť nenasledovať úzus svojich českých učiteľov. Iba počas puristickej reakcie slovenských jazykovedcov a najmä počas prvej Slovenskej republiky začali slovenskí jazykovedci písať namiesto českého „ě“, ktoré slovenská abeceda nepozná, dvojhlásu „ie“, teda „Slovien“, „sloviensky“.

Pretože tento úzus nemá nijaké striktne vedecké opodstatnenie a sú dnes jasné jeho politicko-hegemonistické korene, bolo by na čase, aby sme sa my Slováci vrátili k pôvodnému, historicky aj jazykovedne podloženému úzu, ktorý – ako sa to robí vo všetkých kultúrnych národoch – označuje rozličné vývojové fázy jazyka a národa adjetívami „starý“, „najstarší“, „stredoveký“, „novší“, „súčasný“ a pod., ale vždy s jasným vzťahom k poctivému národnému menu „slovenský“.