Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komu vládli Arpádovci ?

Komu to vládli Arpádovci?


Čo vieme o udalostiach po roku 894, po smrti kráľa Svätopluka? Jeho syn Mojmír II. v hodnosti „veľkého kráľa“ uzavrel s Arnulfom mier, pričom mu postúpil Panóniu, územie terajšieho západného Maďarska. V roku 896 Arnulfa korunovali za rímskeho cisára a neskôr podnikol ďalšie výpravy proti oslabenej Svätoplukovej ríši, no Mojmír II. sa ubránil; Arnulf zomrel 8. 12. 899 v Regensburgu, kde je aj pochovaný.
Územie dnešného Slovenska, ktoré podľa Jána Zigmundíka bolo „v drievnosti husto zarastené veľkými lesmi … od Tisy až po Čechy a od hôr karpatských až po biely Dunaj“ dostal „v roku 894 knieža Svätopluk II. za údel. Okolo roku 910 alebo ešte prvej vypukla medzi Čechmi a Poliakmi (oň) krutá vojna“, „až konečne jedna časť od hraníc českých až po rieku Hron dostala sa Čechom, druhá medzi Hronom a Tisou Poliakom“. „Hranice poľské sa končili na brehu Dunaja pri meste Ostrihome, potom šli k mestu Jager, postupujúc v rieku, ktorá sa menuje Tisou, zatočili sa okolo rieky, ktorá sa nazýva Topľou (Cepla) až ku hradu Salis“, pravdepodobne Slanec, „i tamže medzi Uhrami, Rusínmi a Poliakmi končili“.
Aj naďalej sa budeme pridŕžať úvah Jána Zigmundíka. Po roku 907, „po strašnej bitke“ pri Bratislave (Bresalauspurcu), „o ktorej sa myslelo, že vraj ona zapríčinila pád Veľkej Moravy, nachádza sa Slovensko nie v rukách turecko-maďarských, lež v českých a poľských. A tak to trvalo sto rokov, až do roku asi 1030, keď veľmoži slovenskí, utvoriac zmluvu so sv. Štefanom, ktorý sa usadil do kráľovského kresla v roku 1000, pripojili sa dobrovoľne k jeho ostatnej ríši (dnešné západné aj východné Maďarsko s priľahlým územím), tvoriac takto cez storočia“ autonómnu súčasť Uhorska. „Táto samostatnosť slovenská má … pomník v erbe“ uhorskom, konštatoval Zigmundík ešte v uhorských časoch, ešte nemohol vedieť, že takýto pomník bude mať aj vo vlastnom „erbe“ a aj na eurominciach.
Pýtame sa: musí prevzatie moci po Svätoplukovcoch Arpádovcami nevyhnutne znamenať, že moc prešla do „cudzích ruk“? Prečo sa Anton Semeš pýta, či neznamená nič fakt, že kráľovskú moravskú korunu dostalo Uhorsko a nie Česko či Poľsko? Čo tým naznačuje?
Predstavme si „zoskupenie kmeňov“, ktoré dostalo okolo roku 1300 meno „Maďari“ („starí Maďari“), pričom cisár Konštantín Porfyrogenet pri opise ich osudov dôsledne ich menuje „Turkami“. „Meno Maďar v drievnych letopisoch nikde nenachodíme, ono vystupuje … až okolo roku 1300“. Zigmundík na str. 24 svojej knižky vymenoval šesť „historických mien maďarského ľudu“: Turci, Bisseni – po maďarsky Besenek, po slovensky Pečenegi, – Polovci, Chuni – po maďarsky Kúnok, po slovensky Chumaji, – Csangó magyarok a Chalisi. A potom píše: napriek tomu, že „starí spisovatelia nemeckí a talianski nazývajú ich zase Hungarmi, Ungarami,“ toto „meno až tu dostali, vlastne našli“, keď sa spojili s „Čiernymi Uhrami“, sídliacimi za Tisou a „Zauhrami“, sídliacimi v Sedmohradsku. Pretože starí Maďari sídlili na konci 9. storočia v Čiernom Uhorsku (územie medzi riekami Temeš, Aluta, Maruša, Kereš a Tisa), „menovali ich západní letopisci Uhrami, kdežto grécki spisovatelia nazývajú ich napospol Turkami“.
Približne do roku 889 staromaďarské kmene sídlili v krajine nazývanej „Lebedias“, čo je územie na dnešnej Ukrajine neďaleko Kyjeva, Odesy a Krymského polostrova a boli „za tri roky služobným a nájomným vojskom Chazarov“, ktorí vtedy ovládali Krym. Chazarský chagan ponúkol jednému z dvoch maďarských vajdov, že ho ustanoví za knieža nad Maďarmi s tým, že ostanú naďalej na Kryme. Napokon sa kniežaťom stal Arpád, syn druhého vajdu, Salmuceša, „lebo bol hodnejším, rozumnejším, chrabrejším a mal väčší spôsob k takovému dôstojenstvu. Arpáda vtedy podľa slávneho chazarského zvyku pozdvihli na štít“ a učinili z neho knieža. Zigmundík vádza, že neskôr „tlačení Pečenegmi postúpili tureckí Maďari zo sídel v Lebedias do Moldavy a Besarábie“, teda západným smerom. „Za krátky čas boli od Pečenegov potisnutí až do Atelkusu“ (v Rumunsku), kde plnili úlohu ako „nájomné vojsko Grékov (Byzantíncov) proti Bulharom“ a „bulharský kráľ Simeon spojený s Pečenegmi zapríčinil ďalšie sťahovanie sa Arpádovho ľudu“ a po niekoľkých rokoch „zahnaní Maďari … vstúpili do Veľkej Moravy“, na jej juhovýchodný okraj, na „tri dni cesty do Belehradu“ a „prebývajú v krajine Morava medzi riekami Dunajom a Sávou“. Veľká Morava v tých časoch (okolo roku 890) siahala za Potisie, Sedmohradsko, čiastočne Srbsko a Valašsko s hlavným mestom Craiova (dnes Rumunsko). Medzi rokmi 884 – 897 „prišiel zo Srbska ľud maďarský do južnej Panónie“ a stade ich povolal kráľ Arnulf ako nájomné vojsko proti Svätoplukovi I.
V roku 898 (teda štyri roky po smrti Svätopluka) vystupujú Maďari „ako pomocné a nájomné vojsko panonských i čiernouhorských Slovenov za panovania Mojmíra II. … proti Nemcom“. „Títo poslední (marehijskí Slovania) boli pánmi situácie, boli plukovodcami, Maďari len ich pomocníkmi, ktorých medzi seba prijali“. Zigmundík nás presviedča, že Maďari teda neprišli do Uhorska „čo výbojcovia, zaujímajúci túto zem následkom víťazných bitiev, lež čo pomocné vojsko, ktoré za vykonané služby dostalo dovolenie sa tu usadiť“.
Nuž a toto vojnové spojenectvo viedlo k tomu, že „Mojmír II. Velehradský, panovavší od roku 894 do roku 920, dal jedinú dcéru svoju za ženu Zoltasovi Arpadovičovi, najmladšiemu Arpádovmu synovi. „Mojmír po tejto svadbe umrel bez syna, ostavil kráľovstvo svoje (Panónsku marku) Zoltasovi, zaťovi svojmu v pokoji“, napísal Anonymus. Po Mojmírovej smrti „stal sa dedičom prestolu Velehradského“ Zoltas a „následkom tohto aktu“ sa stalo, „že spojené marky začali sa volať spoločným menom Uhorsko, bo knieža Zoltas Arpádovič skôr, než nastúpil na prestol velehradský, bol údelným kniežaťom čierno-uhorským.“ Takže „Veľká Morava nikdy stroskotaná nebola, zmenila len pána, my Slováci nikdy v poddanstve maďarskom sme neboli v tom zmysle, žeby boli Maďari kedy Slovensko opanovali.“ A pokiaľ ide o Arpáda, ten „nepanoval nikdy na veľkomoravskej, pozdejšie uhorskej pôde, on zahynul ešte na vojenskom pochode proti Bulharom iste roku 893“. „Odvtedy zostali Maďari vždy priateľmi Slovenov, nevláčili proti nim, lež vždy s nimi proti Nemcom. Takto je i pochopiteľným, že celú svoju kultúru dostali a prevzali od Slovákov“.
Kráľ Štefan (pôvodne Vajk), nemal teda úplne „cudzie ruky“, jeho prastará mama bola dcéra Mojmíra II., manželka Zoltasova (a ten mal syna Takšoňa a ten Gejzu a Gejza Vajka (Štefana).
Starí Maďari obsadzovali východné Slovensko len postupne a pomaly po roku 1030 od Užhorodu, a postupovali smerom na Michalovce. Na začiatku sa dostali len k zásekom pri Jasenove a popod hory po „starej ceste“ do Strážskeho. Neskôr obsadili Trebišov a Vranov, až potom Košice, Šariš a Spiš. Až pred koncom 12. storočia sa dostali k poľskej hranici. A bolo to obsadzovanie viac – menej pokojné. Okrem hrobu pravdepodobne starého maďarského náčelníka zo Zemplína z okolo roku 1000, nenašli sa stopy po slovensko-maďarských bojoch. „Maďari nedošli do Uhorska čo výbojcovia, zaujímajúci zem následkom víťazných bitiek,“ ale ako „pomocné, nájomné, služobné vojsko, ktoré za vykonané služby dostalo povolenie sa tu usadiť“. Zdá sa, že „zánik Moravy“ a „vznik Uhorska“ je falošne postavená téza. Čo zaniklo a čo vzniklo? Nešlo len o štátny prevrat? Lebo príchodom Arpádovho ľudu na naše územie sa „nič nezmenilo, ani vnútorná“, ani zahraničná politika. „Vo vojnách moravského zväzku proti bavorským Nemcom, vedených kniežaťami Rastislavom, Slavomírovm, Svätoplukom I., Mojmírom II. pokračovalo sa za kniežat Zoltasa, Takšoňa (Zigmundík uvádza ,Toskusu´)“ a aj neskôr.
Teda „príchodom Arpádovho ľudu do marahanského mocnárstva nestalo sa rozkolenie, rozbúranie a akési rozrušenie tohože mocnárstva, ale jedine veselá a rozkošná svadba dcéry Mojmírovej zo Zoltasom“. „A ako v privátnom živote po svadbe mladá nevesta a jej majetok prijíma meno mužovo, tak i po tejto svadbe majetok dcéry Mojmírovej, marka panónska, začala sa menovať menom jej muža, kniežaťa uhorského ,Uhorskom´“. Neveľký „počet a charakter maďarského ľudu“ je dôkazom, že nebol schopný „rozrušiť mocnárstvo marahanské“ a zároveň „ustrojiť velebnú budovu drievnej monarchie uhorskej“.
Hroby sa naozaj nenašli. Prečo? Žeby staroslovenské rody jednoducho súhlasili s výmenou dynastie? A tak hašterivých Svätoplukovcov vymenili Arpádovci, v ktorých žilách kolovala aj slovenská krv. Dôležité bolo – pod vplyvom cyrilometodskej misie – aby išlo o „kráľa spravodlivosti“ (rex iustitia)?
Jednou z mála bitiek bola bitka o Zemplín, o ktorej by mohol svedčiť bohatý hrob staromaďarského vládcu, ale aj Balada o Vojteškovi z roku 1842, ktorú vyrozprávali bačovia a valasi zo Zemplína Izmailovi Ivanovičovi Sreznevskému počas jeho cesty po Slovensku. Jej časť poskytol Anton Semeš: Na dubrave havrani prežalostne viju. / Azda sa to Slaviani s nepracelem biju. / S nepracelem, co naše chce rabovac salaše. / Chlapci duškom śedajme na bystré koníky, / kraj si hubic nedajme skrze tote zbojníky, / co nam lecjak krev piju a s jích pánem z nej tyju. / Za mnou, chlapci, len za mnou: tam su pri Bodroku. / S povetricou náramnou lecme jim do sboku, / žeby mi jich pobili a na kusy zdrobili. // Vojteškova manželka Choteška ho odrádzala, aby nešiel. On predsa len odišiela a Choteška ho vyzerala z okna hradu Čičava. Šuhaji sa už vracajú. Choteška ich zastaví. Vravia jej, aby Vojteška nečakala, lebo: „Spad on v šarce zranený, od nás darmo bránený“ (Jozef Jurovský, Tovarnianska tradíca, 1953 v rukopise).
 Nebude pravda asi taká, že naši predkovia z posvätoplukových čias možno ani nezaevidovali okrem zmeny dynastií (ak sa tá informácia k ním vôbec dostala) žiadnu inakšiu zmenu? Vojny boli predtým aj potom, mnohí sa utiahli nie posledný raz v našich dejinách do hôr, „večných ochránkyň“ Slovákov. Možno mnohé slovenské mamy sa nechceli pozerať, ako ich synovia nezmyselne krvácajú, a tak zavelili: „Do hôr!“ Slováci nikdy neriešili zmenu štátneho usporiadania bojom a krvou. A možno aj preto nestavajú sochy.
Arpádovci sa stali pokračovateľmi Svätopluka, z ktorého čias prevzali nielen vnútorné župné usporiadanie, vieru byzantského rítu, ktorú len neskôr vytláčal latinský rítus, ale aj symboly, predovšetkým dvojramenný kríž na troch kopcoch. Ak uhorskému kráľovi Štefanovi, zvečnenému vo Viedenskej obrázkovej kronike, len máličko vymeníme farby na korotve, ktorú drží v ľavej ruke a na štíte, ktorý zviera v pravej ruke, čierny kríž za biely a čierne kopce za modré a pozadie ponecháme červené, stane sa z toho muža zároveň aj prvý slovenský zástavník, herold. Aj po jeho smrti toto kráľovstvo pretrvalo, no nevládla mu však „čistokrvná“ slovenská dynastia, ale predsa len „cudzí“ králi. Doslova sa totiž naplnila Metodova predpoveď. Ten tri dni pred smrťou takto napomínal Svätopluka, aby žil podľa písma a nevyháňal jeho žiakov: „Na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome!“
V slovenských dejinách sa teda začala epocha spolužitia so starými Maďarmi po roku 1030 a na jej samom začiatku možno bola svadba dcéry Mojmíra II. a Arpádovho syna. Stalo sa tak po vcelku slávnom období vlastnej rozsiahlej stredoeurópskej ríše, svojím teritoriálnym rozložením v zásade zhodnej s Uhorskom 19. storočia. Z 888 rokov spoločnej slovensko-maďarskej štátnosti je obdobie do roku 1791, teda 719 rokov, obdobím nerušenej spolunažívania v duchu napomenutia kráľa Štefana svojmu synovi Imrichovi o prospešnosti viacjazyčnosti v kráľovstve, „veď kráľovstvo jedného jazyka … je slabé a krehké“ (Legendy, s. 30). Mnohí najmä jeho arpádovskí nasledovníci sa tým riadili. „Nadvlády maďarskej … nebolo do 18. storočia, pretože tiež nebolo povedomia maďarského“, myslia si Antonín Mach a František Hrnčír (Obrázkové dejiny národa československého, Praha 1924, s. 56). Ide len o to, či je ich publikácia dostatočne „hodnoverná“. Uhorskí králi vlastne ani nevedeli po maďarsky. Vie o tom svoje F. Sasinek: „Ačkoľvek dejepisne zistené je len o kráľovi Žigmundovi, že okrem iných jazykov hovoril i kumánsky (maďarsky), a o kráľovi Matejovi, že znal i maďarsky, predsa tento nemal dvor maďarský, ale český; vydal nielen veľký počet listín českých, ale i listinu glagolskú. Dosť sa (maďarský historik) Fraknói nachodil po archívoch domácich a zahraničných, ale nikde nenašiel ani riadočka maďarského po kráľovi Matejovi“.
Zvyšných 70, no najmä však posledných 50 rokov (po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867) bolo poznamenaných neúprosným úsilím maďarských špičiek, niekedy sprevádzaným aj streľbou do nevinných dedinčanov (Černová 1907), premeniť Uhorsko na Magyarországh. Toto nadľudské úsilie bolo napokon korunované, pravda v zmenšenej, „csonka“, podobe. Uhorsko, ako mnohojazyčný štát, prežilo viac ako deväť desatín svojej existencie pokojne a zaniklo až vtedy, keď nastali roky „zjednocovania“ jazyka, a to bez ohľadu na prostriedky. Stredoeurópska veľmoc s hlavným mestom Viedňou zanikla po tom, čo prestala byť jej zjednocovacím prvkom latinčina.
Uhorsko žilo zo svojich veľkomoravských koreňov rovnako, ako Česko či Poľsko, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek. Nie, štát pri horách (u hôr) sa jednoducho neprepadol do pekiel ani po tom, keď zaklopali na jeho dvere maďarské kočovné kmene z ďalekej Ázie.
Štefan bol za uhorského kráľa korunovaný 25. 12. 1000 („svätoštefanskou“ korunou boli však korunovaní až králi po roku 1074) a stal sa „svätým“ čoskoro po svojej smrti (15. 8. 1038) za šírenie kresťanstva „medzi Maďarmi“ napriek tomu, že v ničom nezaostával za vtedajšími ešte značne pohanskými „zvykmi“: keď na následky zranenia pri poľovačke zahynul 2. 9. 1031 jeho syn Imrich, nechal oslepiť synovca Vazula, údelné knieža v Nitre. Do roku 1301 sa striedali panovníci z rodu Aprádovcov, po ženskej línii významne pomiešanom slovanskou a byzantskou krvou, pričom až do 12. storočia (do roku 1105 za kráľa Kolomana) mohla viesť Nitra ako údelné kniežatstvo pomerne nezávislú politiku, vrátane razby vlastných mincí a jej kniežatá boli korunované vlastnou korunou. Posledným nitrianskym kniežaťom bol Almoš (+1129), ktorého dal brat, kráľ Koloman (1070 – 1116), vedno s jeho maloletým synom Belom oslepiť a uväzniť. Hrôza dejín: už tretie a štvrté oslepenie po Rastislavovi a Vazulovi. Belo sa napriek tomu stal v roku 1131 kráľom ako Belo II. (1110 – 1141).
Štát, ktorému vládli Arpádovci, bol „viacjazyčný“ a s dvoma cirkevnými obradmi: byzantským (gréckym, staroslovenským) ako pozostatkom po sv. Metodovi a postupne prevažne latinským (rímskym). Na svätoštefanskej korune a na vrecku, v ktorom „nosieval sv. Štefan strieborné peniaze, aby chudobným v každej chvíli mohol poskytnúť almužnu“ sú „slovanské nápisy v cyrilike“ (Josef Ružička, Život a zvyky slovanských národů, Praha 1928, s. 292). V roku 1043 mučeníckou smrťou umrel sv. Bystrík, posledný známy nitriansky biskup, podporujúci (staro)slovenskú cirkev. Podľa Sasinka kráľ „Belo I. (1060 – 1063) bol priateľom slovenskej východnej cirkvi tak, že od carihradského cisára Konštantína Monomacha (1042 – 1054) obdržal i korunu“. Išlo o Monomachovu korunu, ktorou korunovali nitrianske kniežatá a ktorá „zo zeme vykopaná bola r. 1860 v Kliši pri Nitre“. Na cirkevnej synode v Sabolči v roku 1092 prijal dokonca kráľ (svätý) Ladislav nariadenie, „že tí príslušníci latinského obradu (kňazi a veriaci), ktorí sa nedržia uhorských, to znamená východných zvykov, budú z krajiny vykázaní“ (Michal Boka). Poloslovanský Arpádovec Belo III. (1171 – 1196), ktorý sa ukázal ako mimoriadne nadaný štátnik a vojvodca, čo ovplyvnil desaťročný pobyt v Byzantsku, „do smrti ostal údom byzantskej cirkvi“, tvrdí Titus Kolník. Zlom v prospech latinčiny nastal až po nástupe Anjouvcov na uhorský trón.
Medzitým kráľovstvo prežilo obdobie križiackych výprav po tom, čo ich 27. 11. 1095 na synode v Clairmonte vyhlásil ako „svätú vojnu“ proti moslimom pápež Urban II. Do výprav s cieľom oslobodiť Boží hrob v Jeruzaleme z moci Turkov sa zapojilo aj Uhorsko. Poddaní, ktorí sa výpravy zúčastnia, mali dostať slobodu a pôdu, feudáli zase to, po čom najviac túžili, majetok. Už prvú výpravu v roku 1096 poznamenal statočný zápas Nitranov za záchranu židov, ktorí boli terčom križiakov. Križiacke výpravy zrodili Rád templárov.
V marci 1241 vpadli do Uhorska Tatári. „V krvavej bitke pri rieke Slaná s obrovskou inváznou armádou Džingischánovho vnuka Baruchana, 11. 4. 1241, v nej padlo len na uhorskej strane viac ako 45 000 ľudí a templári pod vedením Jakuba de Mont Royal do konca kryli ústup kráľa, a zomreli do posledného muža“, konštatujú autori publikácie Po stopách templárov. Kráľ Belo sa zachránil iba útekom cez Bratislavu (tu mu pomohli domáci židia) na dalmatínske ostrovy. Po náhlom odchode Tatárov začalo sa s výstavbou kamenných hradov, kráľ začal udeľovať výsady šľachte a posilnila sa kolonizácia. Medzi pôvodných obyvateľov Slovenska sa vklínili predovšetkým Nemci, ale aj Valasi, ktorým domáci vládcovia a aj cirkev poskytli rozsiahle osobitné práva a povolili im priniesť si aj vlastné právne a hospodárske inštitúcie.
Začalo sa osudové „východné úsile“ Nemcov, keď po prvý raz „začal ich pochod na východ“: do dnešného Poľska, Česka, Slovenska, Maďarska a Litvy. Táto invázia poznačila aj budúce činy, ale aj ideológie. Veď nevznikla napokon teória o vytlačení Germánov Slovanmi zo strednej Európe v 5. či 6. storočí len preto, aby odôvodnila v 19. a v 20. storočí známy „Drang nach Osten“?

Marián Tkáč,
Text bol uverejnený v KULTÚRE