Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Kde sú naše korene ?

Vstup údajných Slovanov-Zablatencov do európskych dejín
 
Keď čítam v Kultúre (XII/11, 3Je2009) „Vstup Slovanov do európskych dejín“ podľa Matúša Kučeru, nadobúdam silný dojem, že pán profesor je natoľko slovanským  vlastencom, až má z toho problémy s európskou geografiou, chronológiou a s náležitými pojmami. Biblický Matúš by mu bol mohol hodne pomôcť a postaviť ho na pevnejšie historické nohy, lenže ten si zase neuvedomil, že starodávne slovenské Bohanstvo, v jeho nepochopení modernou teológiou a vedou prezvané na pohanstvo s malým p-, je vlastne len staršou verziou nášho pravoverného Kresťanstva a takto pomýlený nenaviedol obráteného Pavla pri jeho prvej ceste k slovenským Solúňčanom (Thessaloničanom), aby sa ich povypytoval na ich históriu, na ich predkov, na zemepis ich starodávnej slovenskej matičky zeme, na ich zvyky a obyčaje, na ich jazyk a na ich priateľov a nepriateľov. A slovenskí Solúňčania, teda ‘Tí-ktorí-mali-intuitívne poznanie- Božieho Zákona nadzmyslového prechodu’, alebo ‘Tí-ktorí-poznajú-Boží-Zákon-nadzmyslového prechodu’, čiže Sloveni alebo ‘Velebníci Valsatého Boha’, teda ‘Intuitívni-znalci-transcendentalného-vzostupu’ by mu boli dali dôvod aby aj ich chápanie Božieho Slova bolo zakľúčené do stránok jeho epištôl ak nie do samotného textu Nového Zákona.
Nestalo sa tak a to dalo profesorovi Kučeravi aj mnohým iným slovenským aj neslovenským dejepiscom dojem, ba i presvedčenie, že v biblických dobách ani Slovenov (predkov dnešných Slovákov) ani žiadnych im jazykovo príbuzných národov jednoducho nebolo, iba ak nejakých bezmenných a zapadnutých v hlbokých močiaroch. Avšak, podľa Matúša Kučeru, „v dobe, keď začalo veľké sťahovanie národov [odkiaľ a kam? pýtam sa - poznámka C. Hromník]… na rozvalinách starého rímskeho sveta sa začína formovať nová Európa.“ A v tejto novej Európe 6. storočia po Kristu ešte neexistujúcim Slovenom príbuzní „Slovania,“ ktorých meno nebolo nikdy predtým zaznamenané „obsadili okolo 20% nášho [cudzieho? zaiste nie nášho, keď sme ho ukradli iným! - C. Hromník] európskeho kontinentu.“
A tak sa vraj „Slovania,“ samozrejme bez Slovenov (Slovákov), lebo tí sa vtedy, teda v tejto divokej fikcii, ešte zo všeobecného ‘Slovanstva’ nevyčlenili, „stali plnoprávnym partnerom tvorby európskej kultúry a spoločenského života.“
Ktovie, čím mohli do tej európskej kultúry prispieť, keď údajne privandrovali zavšivení a zablatení z ich pôvodnej zablatenej a nikde nemenovanej a nespomínanej domoviny, ktorú prof. Niederle na začiatku 20. storočia identifikoval s Pripjaťskými močiarmi v Bielorusku [s.1].
Na potvrdenie tohto slávneho močiarového pôvodu, podľa Matúša K, sa títo novoprišelci do civilizovanej Európy, ktorá už poznala, kamenné hrady, opevnené mestá, dláždené ulice, vodné viadukty, cínové zrkadla a v priesvitnom indickom hodvábe oblečené devy, ženy a prostitútky, nazvali sami seba ‘Slovanmi’ nie v zmysle „lide mocní slova, hovofíď”, ako to (teraz už samozrejme) mylne (predtým vedecky) vysvetľoval reputovaný český etnológ Vaňa, ale ‘Slovanmi’ v zmysle ‘Zablatenci’, lebo najvyspelejšia slovanská jazykoveda, ktorá podľa Matúša Kučeru „vychádza z indoeurópskeho základu slovanského jazyka… celkom odložila starý romantický výklad o tom, že v koreni názvu stojí dnešný obsah pomenovania – ’slovo’.“ Táto „moderná jazykoveda,“ po storočiach neúnavného pátrania vraj vedecky zistila, že naši „slovanskí” predkovia „boli ľudia od vody a blata, ľudia z močiarov a bažín, od šírych rovín z okolia rieky Pripjať.“ Lebo naše slová a mená ‘Slovo’ a ‘Sláva’, na „baltsko- slovanskom pomedzí“ znamenajú „rieka“ a „blato.“ [s. 2] Zrejme, ale podivuhodne Rimania aj Byzantínci sa na toto meno museli ísť vypytovať až na baltsko- slovanské pomedzie, ale nikdy mu neporozumeli a nikdy ho nepreložili v zmysle lutum pre ‘blato’ a ‘bahno’.
Rimanom sa však niet čo diviť, veď oni slovensky ani slovenčine príbuzným jazykom nehovorili, ani mu nerozumeli, ale ako si vysvetliť, že všetky tzv. „slovanské” národy, ktoré sa podľa Matúša Kučeru vo svojich pripjaťských plienkach k tomu menu hlásili, jeho význam do čisto-čista zabudli? Nebolo to azda tým, že na komármi zamorenej Pripjati nikto permanentne nežil, len občasní trhovci (targoviči), zaznamenaní ako „Dregoviči“, tade občas po okraji močiarov prechádzali na ceste z Karpatskej kotliny a zo slovenského trhového Haliča smerom na dnešný Minsk a Smolensk a ďalej za Dvinu na severovýchod a všetko, čo tam po nich zostalo, je nepatrný Drahičyn a slovensky znejúce miestne mená typu Jamnik, Zabrnká a pod. Touto obchodnou cestou sa sem šíril miestnej reči príbuzný slovenský jazyk od Dunaja a z Karpatskej kotliny, čo vytvorilo dojem pochytený Kyjevským mníchom, že tu žili usadení Sloveni. Žiadnych ‘proto-Slavjanov’ a definitívne nie žiadnych novoupečených „Slovanov“ z 19. storočia tam nikdy nebolo. Nad voľbou Pripjate ako kolísky tzv. „Slovanov“ krúti hlavou historik Európy Norman Davies (1997), keď píše: „Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu Západní učenci milujú odstaviť proto-Slovenov („proto-Slavs“) do najnepravdepodobnejších a najnephodlnejších zo všetkých možných polôh uprostred Pripjaťských močiarov.“ A k tomu dodáva, že v skutočnosti, „nech už boli jej hranice akékoľvek, Slovenská domovina („Slavonic homeland“) ležala na oboch stranách hlavnej prehistorickej cesty,“ na Dunaji. Kto ich tam teda strkal?
Strčila ich tam nemecká imperiálna škola historikov, ktorí snívali o možnom Drang nach Osteň, a česká šovinistická škola (F. Palacký, L. Niederle, V. Chaloupecký atď.), ktorá týmto spôsobom chcela odstrániť Slovenov (predkov Slovákov) z každému zjavnej náboženskej, kultúrnej i obchodnej pravlasti (nie kolísky!) Slovenov na Dunaji, aby tak vytvorila kolísku tzv. ‘kultúrnych’ „Slovanov“ v podobe počeštených a „slovensky“ (nie slovensky!) hovoriacich „Moravanov“ na rieke Morave a na Dunaji. Slovenská Panónia, ktorú Herodotus videl už dávno pred 5. storočím pr. Kr. ako zem slovenskú, im robila potiaže, preto ju čo najskôr nechali zaľudniť Aziatmi.
Na objav Matúša Kučeru, že by Pripjať bola kolískou etnonyma „Slovan,“ neprišiel ani prof. Niederle, podľa ktorého všetky tzv. „slovanské” národy vzišli z „jednoho pranároda slovanského, reči a kultúry téméf jednotné,“ ktorý v predkresťanskej dobe tvoril „svazek jeden, sedící na území omezeném,“ v Prijaťských močiaroch a blízkom okolí, neďaleko na severovýchod od Karpatskej kotliny. „V takovém kraji“ podľa Niederleho“ pfirozené vyrústal lid povahy a zamestnaní pomerné klidného.“ Tento kraj síce svojich Slovanov uživil, ale nedokázal „zvábiti výbojníka.“ „Slované rostli zde tak klidné, netknutí a neznámi … bez veľkých nebo náhlych zmén, ale pH tom svoji. Takový byl kraj,“ zhrňuje Niederle, „v némž se nacházela kolébka Slovanú.“ O sto rokov neskoršie Matúš Kučera kladie našich predkov do tej istej kolísky. Nové je len to, že táto kolíska, predtým „klidná”, bola zablatená a ako sa ukáže neskoršie pri popise správania sa k ich zajatcom, krutá a brutálna. Povšimnutiahodné je, že kyjevský Nestor, autor Povesti vremennych let z počiatku 12. storočia, videl korene Rusov, zrejme aby ich vylepšil, na slovenskom trhovisku strednej Európy, na Dunaji medzi Devínom a Vyšehradom, a tam sa ich snažil nájsť aj naozaj renomovaný ruský slavista, Oleg Nikolajevič Trubafa Šafárika, teda Slovena (Slováka) s najväčšími zásluhami o svetové uznanie Slovenov a im príbuzných národov ako národov európskych, akoby tento rodák z Kobeliarova položil základy pre nezmyselný pôvod jeho zablatených „Slovanov“ v Pripjaťských močiaroch. V skutočnosti „Šafárik“ v jeho priekopníckej knihe Slovanské Starožitnosti (vydanej r. 1837 v češtine, lebo Slováci mu potrebnú podporu nedopriali) sa otázkou pôvodu „Slovanov“ vôbec nezaoberá. Zaoberá sa len „otázkou jejich starobylosti v Evropé,“ a to v strednej Európe, nie na Pripjati, a vôbec nevysvetľuje, „jak a odkud Slované se vzali,“ ako to potvrdil sám L. Niederle.
Niet divu, že podľa Matúša Kučeru „starí rímski vzdelanci o nás nevedeli takmer nič. Dôvod je jednoduchý: nebojovali s nami a obchodovali len zriedka.“ [s. 1]  Veď kto by písal o Zablatencoch, ktorí doma v močiaroch žiadne meno nemali a na popýšenie sa pri vstupe do civilizovanej Európy až v 6. storočí nazvali sami seba ‘Slovanmi’, čiže ‘Zablatencami’. Kameňom na potknutie sa je však Jordanesov záznam, že Sloveni pod týmto menom bojovali spolu s Gótmi proti Rimanom už vo 4. storočí. A sám Matúš Kučera píše, že už r. 540 verbovali ešte nepomenovaných „predkov Slovákov do vojska na výpravu do Itálie,“ teda sotva sa od pripjaťského blata očistili. A naviac, sotva sa na Dunaj nasťahovali, už mali obdivuhodnú vládu, „slovanskú občinu,“ samosprávu a na neuverenie – „demokraciu.“ Akoby to všetko boli sami vymysleli, i keď ich „systémy a spôsoby“ boli také, „aké fungovali v dobe cisára Domiciána“ (Domitianus 81-96 po Kr.), prinajmenšom 450 rokov pred ich príchodom na Dunaj. [s. 3] Kto sa teda od koho učil? Rimania zrejme nemohli, lebo v 1. storočí po Kr. Zablatenci, ak vôbec existovali, ešte žili v blate, a boli by museli okukať Domitiánske „systémy a spôsoby“ 450-500 rokov po Diokletianovi, čo by bolo dosť podivné. Tento stav autosprávy medzi „Slovenmi“- definitívne nie medzi Slovanmi alebo Slovienmi či Slovénmi! – síce popisuje Prokopius, ale ten nikde nehovorí, že Sloveni boli r. 540 čerství prisťahovalci z Pripjaťských močiarov, ktorých sem dotiahli Turko-Tatári, ako si to predstavuje a opisuje Matúš Kučera. Mestá síce nemali (čo zaiste nie je pravda, pretože ako Devín, tak Bratislava aj Wogastiburg, Nitra, Zvolen atď. existovali už v predrímskej dobe, ako to jasne naznačujú ich dravido-slovenské názvy, aj keď o tom sa tu rozpisovať nemôžem), ale ich „hradisko“ vraj bolo „novinka nielen vo fortifikačnej, ale aj organizačnej forme spoločenského života.“ Neviem, či sa tým myslí, že Byzantínci si chodili také čudo technológie okukávať do podunajskej zeme Zablatencov. Kľúčom k tejto záhade by mal byť ruský „gorod“, lebo podľa Matúša Kučeru bola to práve ešte nediferencovaná a neexistujúca „ruština, ktorá si i v pomenovaní ‘gorod – mesto’ zafixovala cestu takéhoto svojbytného vývinu.“ Keby to bolo pravda, ruština by sa bola musela vyvinúť na strednom Dunaji, kde by sa aj slovo gorod bolo namincovalo, pretože na Pripjati takých kamenných gorodov ani hradísk niet. A prečo neísť priamo za slovenským ‘hradom’, ktorý je ďaleko bližšie ku ‘hradisku’ než ruský ‘gorod’? Teraz je na archeológoch, aby v bažinách Pripjaťských močiarov našli kameňolomy a spracované kamene, na ktorých by sa boli ešte nepomenovaní ‘Zablatenci’ naučili budovať hradiská a kde by sa dodnes mali nájsť staroveké kamenárske tradície. Iným národom v krajinách obdarených kameňmi trvalo stáročia alebo aj tisícročia, než sa takému umeniu priučili. Nie však Zablatencom! Veď tí boli hneď takí vzdelaní a vedecky založení, že na riešenie vážnych otázok „života i budúcnosti“ potrebovali „slnovraty.“ A v riekach, na ktoré len pred pár rokmi prišli, hneď našli „víly i ďalšie božstvá,“ čo v iných, teologicky vyspelých, kultúrach obyčajne bolo záležitosťou tisícročí.
V tejto vidine bez historického odkazu a logickej následnosti Matúš Kučera sequestruje pre jeho novoprišlých Zablatencov/ Slovanov všetky stredoveké mestá, pretože „všeličo v Európe vyrástlo na antických základoch. Stredoveké mesto však nie.“ A to kategoricky „nie“, lebo celý obchodný svet, vrátane „židovfských] kupcfov],“ až do „sťahovania národov“ a do príchodu Zablatencov/Slovanov na Dunaj, nemal ani len poňatia o „Novom meste,“ ktoré „vyrastá ako produkt nových tovarovo-peňažných vzťahov, ako miesto slobodného trhu, kde sa stretávajú všetci, čo majú niečo na predaj, na kúpu, na výmenu.“ Zrejme pred týmto monumentálnym pokrokom v ekonomickom myslení Zablatencov/Slovanov indickí obchodníci bronzovej doby 3000 rokov pr. Kr. sa na tzv. trhoch stretávali bez tovaru na predaj, na kúpu a na výmenu a hlavne bez „tovarovo-peňažných vzťahov.“ S touto absolútne originálnou teorémou „slobodného trhu,“ zrejme vyšpekulovanou už na Pripjati, kde obchodníci Stredomoria, Líbye, Blízkeho Východu a Ázie „obchodovali len zriedka,“ Zablatenci-Slovania urobili na Dunaji taký ekonomický „poprask“ a nadobudli takú vojenskú silu a najmä obratnosť „v boji pri vode a vo vode“ (zrejme dedičstvo z Pripjate!), Matúš Kučera mlčí o tom, že onedlho nato si potulné tlupy avarských banditov na koňoch bez opýtania nárokovali právo prespávať zimu v posteliach žien a dcér zablatených slovanských vynálezcov a budovateľov európskych stredovekých miest. Môže sa dejepis tohto druhu brať vážne?
Podľa Matúša Kučeru Hradisko, pôvodne nazývané „gorod“ podunajskými Rusmi, o ktorých sa však žiadny ranostredoveký prameň nezmieňuje, bolo centrom slovansko-zablateneckýchmiest. Kto však v tých mestách žil, keď podľa Matúša Kučeru jeho „Slovania“ boli „dedinčania“ a urbanizovaní „Byzantínci …[sa] obdivujú, ako si Slovania nažívajú v svojich dedinách.“ Preto ani neprekvapuje, že žiadne z dnes známych starých miest nemá vo svojom centre ranostredoveké hradisko alebo „gorod.“ Zato všetky dnes známe zrúcaniny starovekých hradísk alebo gorodov, ako napríklad Cingov pri Tomašovciach na Spiši, Pobedim pri Trenčíne, atď., sa ocitajú v opustených samotách, ďaleko od ekonomicky výhodných pozícií, kde stoja tie najstaršie slovenské mestá. A to azda najstaršie hradisko na Dreveníku má orientáciu svojich stavieb „s dlhšou osou v smere sever-juh,“ čo identifikuje toto hradisko-gorod skôr ako stavbu náboženskú než stavbu komerčnú alebo obrannú. Dokonca aj špecificky „kultová stavba“ tam archeológmi identifikovaná je tiež juh-sever orientovaná, čo nie je bežná slovenská, ale celkom iste dravido-slovenská orientácia. A tu treba vysvetliť etymológiu slova ‘gorod’, ktorým sa Matúš Kučera pokúša dokázať zablatenecko-ruský alebo „slovanský” (slovo z 19. storočia!) pôvod vraj stredovekých hradísk na podunají a na naddunajskom a poddunajskom Slovensku. Slovenská i ruská ohrada môže byť odvodeninou od slova hrad a hradisko, ale hradisko a ruské gorod pre ‘mesto’ je len druhotne späté s ohradou, pretože centrom každého goroda a každého hradiska bol chrám alebo aspoň kaplnka obkolesená kamennou alebo drevenou ohradou, a takej svätyni sa v dravidskej tamilčine hovorí gorru-danam, čo je bezpochybným zdrojom ruského gorodu a slovenského hradiska. Prípad Hradiska na Cingove, ktoré ešte aj po dobe Slovenskej Maravy (10. stor.) bolo osídlené mníškami klariskami, poukazuje celkom jasne a bezpochybne na eklesiastický účel a použitie slovenských hradísk-gorodov. V tomto krátkom článku niet miesta na vysvetľovanie, prečoby slovenské a ruské slová hradisko a gorod mali mať dravidský pôvod, ale čiastočná evidencia toho je už dostupná v mojich publikovaných článkoch a plná argumentácia je obsiahnutá v obsiahlej knihe Sloveni a Slovensko: Velebníci Vlasatého boha na horizonte histórie (ca. 3200 pr. Kr. – 907 po Kr.). Celkom zjavne nepresvedčený vlastnou argumentáciou o prišeleckom zablatenom „slovanskom“ pôvode stredovekých miest a o hrdinsko-dobyvačnej náture (schopnej „nepriateľovi pekne z chrbta stiahnuť kožu, napichnúť ho v rozkroku cez celé vnútornosti a vystaviť na takto napichnutý kôl: zajatca“) pripjaťských ovečiek prof. Niederleho a jeho „Slovanov,“ Matúš Kučera potom preskočí nejakých 1200 rokov dopredu a kopírujúc do značnej miery Dvorníkov scenár pre 6. storočie, tvrdí, že „ešte v 18. storočí sa hranica slovanského sveta začínala na brehoch Baltu“ a cez nemecký Kolín, Magdeburg, Regensburg, rakúsky Linz, Viedeň a „cez Alpy prišla až do Terstu,“ na Jadrane a potom cez Balkán „až do stredu Grécka.“ Takto delimitovaná „slovanská” zem od Uralu k Baltu, Hamburgu a Jadranu zaiste nemohla reprezentovať 20% Európy, ale skôr 40 alebo aj cez 50%, i keď presný rozmer jej rozlohy nie je ľahko nájsť, lebo Rusi sa chcú tváriť, že sú Európanmi od Kaliningradu až po Vladivostok a také štatistiky zamlčujú. A toto je vraj „výsledok slavistického bádania ako celku,“ berúc do úvahy osadné názvy, jazykové výpožičky, historickú lingvistiku a archeológiu“ – len božechráň nie pravdivú historickú a onomastickú evidenciu!
A to je závažné, berúc do úvahy, že autorom tejto nezmyselnej postulácie je jeden zo 60 renomovaných slováckych dejepiscov! Píšem ’slováckych’, lebo Slovania musia mať ’slovanských’ a Slováci ’slováckych’ „pohádkopiscov“, zatiaľ čo Sloveni urobia lepšie, ak sa budú spoliehať len na slovenských a slovenskú históriu chápajúcich cudzích historikov. Že sa tu nejedná o žiadne multiodborové vedecké bádanie, ale len o „pohádkopisectvo“ je potvrdené záverom, že „etnické označenie Slovania-Slovan“ …ešte stále „čaká na svoj ďalší výklad, …nech je už jeho pôvod akýkoľvek”.

Prečo potom prekrúcanie autentických prameňov, ktoré medzi iným hovoria o kmeňoch alebo národoch slovenských Slovenov (Slovákov), ruských Antov a podobne, akoby hovorili o jednej mase tzv. nediferencovaných ‘Slovanov’? My predsa vieme, že „od pradávna“ , ako to povedal kijevský Nestor, tieto kmene a národy žili roztrúsené prinajmenšom od Uralu po dolné Labe a horný Dunaj. Akoby bolo možné predpokladať, že na takom rozsiahlom teritóriu mohli všetci ľudia hovoriť jedným spoločným jazykom! Je pozoruhodné, že v tomto slováckom dejepisectve „Slovania,“ ktorí vraj pred 6. storočím ani neexistovali, zabrali bez akýchkoľvek dobyvačných tradícii pol Európy bez jedinej vojny, čo si vnucuje otázku, proti komu vlastne boli opevnené limes romanus? Prečo Rimania po tisícročnej skúsenosti dobývania cudzích zemí jednoducho nezabrali celú strednú Európu až po Baltik a východnú až po Murmansk alebo aj Pečoru? A kto ich tam kŕmil, keď ich pomocná légia táborila pod trenčianskou skalou v zime roku 179/180? Veď tam nebolo nikoho, kto by im bol odporoval alebo sa im podriadil. Či snáď Hlýrovia, ktorí vraj omylom rímskych pisárov dostali meno „Venedi“, ktoré malo patriť vtedy ešte neexistujúcim „Slovanom?“ Alebo ide tu len o typickú slovácku pseudovedeckú opatrnosť, aby sa čo i len náhodou nejakí Sloveni zo Slovenska nezačali hlásiť k možnému dedičstvu v Benátkach? Matúš Kučera sa však vážne domnieva, že Nemci sa dodnes mýlia, keď používajú názvy Wenden a Wendisch pre Slovenov (Slovákov) a im jazykovo príbuzné národy od nedávna prezývané „slovanskými.“
Sú však aj takí slovácki „pohádkopisci“, ktorí tvrdia, že Kovadi (Quadi; v skutočnosti slovenskí Kovaľi-Kováči), Kotini, Budini atď. boli Nemci, ktorí tam žili a ktorí sa vraj čistou náhodou stiahli na západ tesne pred príchodom ešte nediferencovaných ‘Zablatencov’, čiže fiktívnych „Slovanov“ z Pripjaťského blata. A naviac, dovolili bez odporu, aby títo úplne nechýrovaní a neslýchaní, ale ‘predstaroslovienskym’ alebo ‘predstaroslovénskym!’ jazykom hovoriaci nediferencovanci zabrali ich starodávne sídla a znesvätili hroby ich otcov a matiek až po Hamburg a „Mainu.“ Kde je však, pýtam sa, evidencia, že na slovenskom Slovensku v rímskej a predrímskej dobe žili Nemci? Kde sú nemecké miestopisné názvy z onej doby? Objavujú sa azda na mape Ptolemaia?
Matúš Kučera sa tu odvoláva na Prokopiove dielo De Bello Goťhico, ktoré číta akože v dobe bojovej aktivity byzantského vojvodu Belisariusa (533-549), slovanské hordy primitívnych barbarov, vedené „turkotatárskymi ba inými východnými národmi,“ prekročili Dunaj, a tak začali postupnú kolonizáciu pôvodne germánskych zemí východnej a strednej Európy. V skutočnosti Procopius nič takého nezaznamenal. On píše len o prípade, pravdepodobne jednom z mnohých, keď Sloveni („Sklaveni“) odjakživa usadení na severnom brehu Istru, prekročili rieku za účelom pľundrovania rímsko-byzantských usadlostí, pričom vzali do otroctva veľký počet rímskych zajatcov. Sami potom boli napadnutí a porazení miestnymi (slovenskými) Erulmi. Išlo tu o Slovenov, ktorí ako obyčajne, sa po bitke stiahli na severný breh Istru, ktorý skoro v celej jeho dĺžke bol od nepamäti v slovenských rukách. Nešlo tu o žiadne sťahovanie národov, ale len o väčší pľunder. Pre Prokopia zeme na oboch stranách Dunaja patrili buď Slovenom (priamym predkom Slovákov), medzi nimi panónskych Slovenov alebo iným im príbuzným kmeňom či národom hovoriacim slovenčine podobnými jazykmi. To je zjavné, keď Prokopius píše o „Eruloch“ vracajúcich sa z dlhšieho pobytu na juhu a nakoniec porážky Langobardami niekedy v rokoch 508-514, ktorým Sloveni na Dunaji dali voľný prechod cez územie vtedajšieho Slovenska, vrátane všetkých ostatných zemí obývaných Slovenmi („Sklaveni“) na ceste k a cez „opustenú zem“ (zrejme pôvodnú Zem Bojskú, dnešné Česko) smerom na Dánsko.
Tieto slovenské kmene, už od dávnych dôb stabilne usadené na území Slovenska, slovenskej Maravy, opustenej Zeme Bojskej, Panónie a „hluboko na jih,“ ako to neskoršie povedal Helmold z Bošova, tam boli zaznamenané už Hieronymom v rokoch 348-420 a ten sa vôbec nepodivoval ich prítomnosti, aj keď ich považoval za „nesmierne divé.“ (Pravdepodobne tu mal na mysli Lutičov, o ktorých viacej neskoršie.) A boli to oni, kto tam postavili chrámy a svätyne zvané hradiská aj dávno v dobe predrímskej. Veď oni tam patrili zaiste už v dobe a pred dobou Trójskej vojny, ako to jasne naznačuje už samotné ich meno Sloveni. Podivuhodne, poď’a Matúša Kučeru k tzv. prekročeniu Karpát a obsadzovaniu nových priestorov v karpatskej kotline vraj došlo až v druhej etape akulturácie Zablatencov-Slovanov v strednej Európe, a to malo byť „sprostredkované rímskym impériom,“ ktoré však vtedy (7. stor.) už neexistovalo.
Celkom zjavne, Matúš Kučera napriek celoživotnému venovaniu sa slovenskému dejepisu minul sa slovenskej histórie. Avšak jeho tzv. ‘objav’, že jeho „Slovania“ sú ‘ľudia od blata’ alebo ‘Zablatenci’, mi pripomenul novú možnosť, že slovenčine príbuzným jazykom hovoriaci Zablatenci predsa len mohli existovať, ale neboli to slovensky hovoriaci Sloveni. Zachovalo sa nám totiž meno jedného zo Slovenom príbuzných (dnes slovanských) kmeňov, ktorý sa po prvý raz spomína v Povesti vremennych liet. Zatiaľ čo „Sloveni“ odpradávna boli usadení na Dunaji, niekoľké vetvy ich príbuzných sa v dávnych dobách pod menami „Pohane,“ „Mazovšane“ a „Ljutiči“ usadili na Vsle na sever od slovenských Tatier, a hlavne v okolí Waršavy zvanom „Mazowsze,“ ktoré je na západnom brehu rieky piesčité a na východnom brehu blatisté. Poď’a všetkého „Ljutiči“ a „Mazovšane“ si boli veľmi blízki. Dvorník vysvetľuje kmeňové meno Ljutiči takto: Ľud, ktorý sa objavuje už na Ptolemaiovej mape (150 po Kr.) pod menom „Vlci (Veletians)“, boli ináč známi pod menom „Ljutiči, lebo mali príliš divokí charakter – pričom ljuty [v ruštine, nie v poľštine!]znamená ‘divoký’.“ Meno im blízkych Mazovšanov sa medzitým vysvetľuje, akože to boli ľudia „umazaní, pomazaní, čo je dosť hlúpe [ako poznamenala dobre známa, ale práve toho roku zosnulá poľská onomastka Ewa Rzetelska-Feleszko], ľudia pomazaní blatom, alebo ľuďa býdliaci na blatistej pôde.“ Poď’a Gieysztora na „mazľavej pôde.“ Na účet tohto chápania ich mena, okolití ľudia „Mazovšanmi pohŕdali a vysmievali sa im, že sa ‘rodia slepí’,“ zrejme s blatom zamazanými očami. V skutočnosti nikto nepozná správny význam mena Mazowšane. Zato ale Mazowšanom blízki „Lutiči,“ ktorí s ljutymi divochmi nič nezďeľali, niesli meno založené na latinskom slove luti pre ‘blata’ (sing. lutum = ‘blato1) a slovenskej prípone -či, takže latinsko-slovenské meno Lutiči ich popisovalo ako ‘Ľudí od bláť alebo ‘Zablatenci’ a už toto meno poukazuje na dobu jeho etymologického počiatku ďaleko staršiu, než by sa zmestila do tesnej chronologickej klietky Matúša Kučeru po Sťahovaní národov. A toto meno nemá absolútne nič spoločného s prastarým dravido-slovenským menom našich predkov, Slovenov (Sloveni), aj keď pre Matúša Kučeru, „isté je len to, že Slovanov týmto menom nepomenovali cudzinci, ale je to ich vlastný názov od 6. storočia po Kristu.“ Takže „Slovania“ Matúša Kučeru vedia presne, kedy sami seba Zablatencami (Slovanmi) pomenovali, ale aj keď sa ich zablatený jazyk za tri storočia vyvinul natoľko, že sa vyrovnal hebrejčine a latinčine a bol schopný preložiť obsah celej Biblie, ako to slovácki dejepisci pyšne priznávajú, ten istý zablatený slovanský jazyk vo všetkých jeho variantoch nebol schopný zaregistrovať, že otčinou jeho zablatených hovorcov boli pripjaťské blata alebo bahniská.

Ešte viac zarážajúce je vyhlásenie Matúša Kučeru, že „z toho vychádzajú aj najnovšie filologické výsledky …a moderná jazykoveda,“ a tak sa vraj „vedecky začína uvažovanie o etnogenéze národa.“ Nikto však nemôže konať vedecky, keď odmieta bez zamyslenia základnú evidenciu predmetu vedeckého bádania. Tou v našom prípade je názov slovenského národa, ktorý má slovenských mužov, ženy Slovenky, slovenské deti, slovenskú reč zvanú slovenčina, slovenskú zem zvanú Slovensko, a najstarší záznam jeho mena, zapísaný priamo z úst veľvyslancov jeho skoro najstarších známych vladárov, Rastislava a Svätopluka, na dvore vtedy najmocnejšieho cisára Rimsko-byzantského impéria v Carihrade. Týmto názvom je meno Sloveni, ktoré je bezpochybným zdrojom všetkých hore uvedených odvodenín. Túto základnú evidenciu cíti aj bez znalosti dejepisu každé dieťa slovenských rodičov a každý syn a dcéra slovenského národa a mal by ju poznať do detailu každý, kto je alebo sa vydáva za historika Slovenska a slovenského národa. Matúš Kučera sa však o mene Sloveni ani len nezmieňuje. Naopak, v úvodzovkách, akoby čerpal z historických prameňov, uvádza vraj „vlastný názov ‘Slovania’,“ ktorý však v žiadnom historickom dokumente nenájdete, a píše o „Vstupe Slovanov do európskych dejín.“ Potom sa s ‘bohapustou fabulozitou’, aby som použil jeho vierolomnú verbozitu, snaží nájsť historickú etymológiu neologizmu ‘Slovan’ v 6. storočí, aj keď dobre vie, že meno Slovan je neotvar vyfabrikovaný neslovenskými dejepiscami len v 19. storočí, a tých motivovala nie objektívna história slovenského národa, ale skôr promócia najmladšieho zo Slovenom príbuzných národov – národa bohémsko-českého, o ktorom jedinom sa dá s istotou povedať, že vznikol po rímskej dobe, asi tak v 5. alebo 6. storočí, podľa českých „pohádkopiscov“, avšak podľa historickej evidencie ďaleko neskoršie, v 9. storočí; ale aj vtedy nie pod menom Čechy, ale „Bohemanni,“ „Boemi“ a pod., ktorí sú len utečeneckou odnožou Slovenov („Sclavorum“).
Meno „Česi“, sa objavuje až v Kyjevskej Povesti vremenych let, podľa ktorej „Česi“ sa oddelili od Slovenov a hovorili „slovenským jazykom.“ „Čech“ ako meno ich vodcu, ktorý zavraždil brata Slovena a so svojou čeľaďou ušiel z Podunajska na západ do poloprázdnej zeme Bojskej, sa objavuje po prvý raz až v Boguchwalowej kronike z roku 1253. Medzitým kľúčové meno Sloveni, v zmysle ‘Velebnici Vlasatého boha’, ktoré Matúš Kučera z jeho „Vstupu Slovanov do európskych dejín“ jednoducho ako nepotrebné vynechal, je pôvodu dravidského a jeho korene siahajú do 3. tisícročia pred Kristom. O vstupe Slovenov do európskych dejín sa teda hovoriť nedá, pretože Sloveni boli súčasťou stredoeurópskej a hlavne podunajskej kultúry od doby kamennej alebo odjakživa. Jedna z ich prastarých obchodných aj kultových základní bola v macedónskom Solúni a Solúň, meno mesta založené na tom istom dravido-slovenskom koreni ako etnonym Sloveni (s typickou tamilskou koncovkou -ň) a chápané ako Mesto Slova Božieho, bol zaiste predchodcom gréckeho Saloniki. Že bolo premenované na Thessalonike po setre Alexandra Veľkého a žene vladára Kasandera okolo roku 315 pr. Kr., je celkom možné, a to neprotirečí dravido dravido- slovenskej etymológii jeho pôvodného mena Solúň. Solúň ako prístav a obchodné mesto existoval dávno pred 4. stor. pr. Kr. a sv. Pavol zrejme dobre vedel, prečo v 50. roku po Kr. na svojej druhej misijnej ceste (po Antiochii) namieril práve do Solúňa slovenských Boha velebiacich Bohanov (neskoršie ponížených na Pohanov), a prečo práve tým slovenským Solúňčanom adresoval svoju prvú Epištolu, ktorá je najstarším dokumentom Nového Zákona. Solúň mal reputáciu kultivovanej Bohanskej viery, ktorej teológia sa prelína kapitolami hebrejsko-kanaánskeho Starého Zákona, a sv. Pavol tam zaznamenal prvý veľký úspech tým, že tu získal prvých spoločensky vysokopostavených nasledovníkov, mužov aj ženy. (Skutky 17.40) Jeho skúsenosti a poznatky z 18-mesačného pobytu medzi dravidským obchodom ovplyvnenými Solúňčanmi a Korinťanmi sa odrazili v „orientálnom štýle“ jeho neskoršej epištoly Hebrejom, ktorý pletie a dezorientuje mnohých bibliológov Európy a západného sveta vôbec. Zaiste nie čírou náhodou z Mesta Slova Božieho, Solúňa, vyšli roku 862-863 aj slovenskí vierozvestovia sv. Cyril a Metod a podľa Žitia Italského na maravách Slovenska „zasiali semä Božieho slova.“ O tom viac v mojej zatiaľ nevydanej knihe Sloveni a Slovensko: Velebnici Vlasatého boha na horizonte histórie.

Poznámka:
1. Hromník, C.A. 1998, Sloveni: Unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene? Slavia Antiqua, 39, pp. 283-292; Hromník, C.A. 1999, Sloveni: Unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene? Proglas 10(1), máj 1999, s. 36-39; Hromník, C.A. 2005. Vianoce: Predpovedal snáď starodávny svet príchod Krista? Nástup, ročník 16, č. 11, s. 11-13; Hromník, C.A. 2005. Vianoce: The Slovak name for Christmas harks to the pre-Christian times. Tattva Darsana Quartelly, January – March 2008, pp. 23-28 (on Internet).

CYRIL A. HROMNÍK
zdroj: KULTÚRA 15/2009