Slovenská pospolitosť

Počasie

Náš web

Vlastenci.cz

anti communism

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Komunisti ZAVRAŽDILI 90 MILIÓNOV ĽUDÍ!!!

Čie bolo Uhorsko

Čie bolo Uhorsko


Slovenská historička žijúca v Rakúsku, pani Emília Hrabovec, sa vyslovila, že „Slovensko síce má dnes svoj vlastný štát, ale Slováci ešte nenašli svoju skutočnú štátno-národnú identitu“ (Som človek hľadajúci pravdu, www.slovaci.at). Je čas zamyslieť sa netradične a inak nad našimi dejinami, pokúšať sa o ich výklad „zo slovenského stanoviska“ – iste s vedomím, že všetko mohlo byť aj inak. Pýtať sa a odpovedať na otázku čie bolo vlastne Uhorsko? Možno týmto textom spôsobíme búrku nevôle tých, pre ktorých je už všetko jasné a uzavreté. Našťastie, ako napísal Titus Kolník: „Archeológia je fascinujúca veda aj preto, že jej poznatky nie sú pri väčšine objavov definitívne uzavreté. Každá generácia bádateľov má šancu rozšíriť ich a objaviť nové súvislosti aj k dávnejšie vykopaným nálezom“. Neplatí to, zaiste, len o archeológii, pričom každý takýto pokus môže naraziť na hrozbu rázneho odmietnutia. Nuž, naozaj „nie je ľahko vyrovnať sa nositeľovi titulu s tým, že bádal vedľa a dokonca okolo objavu, zatiaľ čo laici (amatéri) oň priamo zakopli“, ako si to všimol Ludwig Schneider (30 let sjednoceného Jeruzaléma, Ostrava 1997, s. 73). Aby sme sa vyhli označeniu „amatéri“, budeme predovšetkým klásť otázky. Napokon je lepšie poznať aspoň niektoré otázky, ako všetky odpovede.
Až dosiaľ sme sa na naše dejiny pozerali predovšetkým cudzími očami. Máme profesorov dejín odchovaných na pražskom mlieku, nadojenom z nemeckej teórie o sťahovaní sa národov. Škoda, že aj najnovšie dielo nášho váženého historického barda nesie podtitul „Od príchodu Slovanov…“ Toto chybné východisko poznamenáva aj ďalšie tézy o našej najdávnejšej minulosti. Hádam teda nepošpiníme svätostánok histórie viac, ako ho špinia niektori z profesionálov s ušami natiahnutými k Prahe či k Budapešti, ak sa inak, „našsky“ dotkneme otázky zaužívaného pomenovania našich historických reálií. Nepôjde o „premenúvanie“, tých zažili naše dejiny až-až, iba o inakšie poukladanie známych či menej známych faktov.
Ktovie prečo sa zabúdame vracať k našim starším historikom, napríklad Františkovi Sasinkovi? Ten sa odvoláva na Monumenta Germania Historica, vydané v Hannoveri 1878, ako aj na iné spisy, a tvrdí toto: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov úž dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe“. Zabúdaný Sasinek zaiste stojí za to, aby sme sa na toto jeho tvrdenie pozreli dnešnými očami a zmyslami nezaťaženými profesionálnymi pravdami histórie.
Prvá otázka: ako mohli pomenovanie Uhor, Uhorsko priniesť k nám starí Maďari, keď nijaký z ich kmeňov sa nevolal Uhor? Ich mená boli takéto: Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenő a Keszi. Alebo: byzantský cisár pomenoval okolo roku 950 ríšu, ktorú založil Svätopluk, ako hé megalé Morabia, čo sa prekladá ako Veľká Morava, ale nejde „len“ o vzdialenú či minulú Moravu? Prečo ruský kronikár Nestor okolo roku 1110 hovorí o Slovenskej zemľi a o slovenskich kniežiach? Prečo sa v bule pápeža Jána VIII. z roku 880 jazyk, pre ktorý vynašiel písmená sv. Cyril, nazýva slovenským? Prečo pápež Štefan V. nazýva Svätopluka v listine z roku 885 kráľom Slovenov (nehľadiac na to, že „vďaka novinke“ českého jazykovedca Georga Polívku z roku 1831 sa v starších prekladoch uvádza kráľ Slovienov)?
Je isté, že naši predkovia boli Slovenmi, až pokiaľ nás, teda iba mužov, iní nepremenovali na Slovákov. (Má pravdu Tomáš J. Veteška, že „meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu, ako napr. vandrák, všivák, husák, babrák“?) Keď k nim dorazili starí Maďari, od úžasu nad ich schopnosťami dorábať obilie, dali im úctivé meno Tót, čo podľa starších slovensko-maďarských slovníkov znamená Človek. Nie je hanlivé „Tót ném ember“ (Slovák nie je človek) nič iné, iba typické popieranie pravdy južnými susedmi?
Ján Stanislav dokázal, že územie, ktoré obývali Sloveni, bolo oveľa väčšie, ako dnešné Slovensko. Sloveni obývali nielen Panóniu (dnešné západné Maďarsko), ale aj dnešné východné Maďarsko, severné Rumunsko. A samozrejme, aj dnešné Slovensko, územie pod horami. Prečo českí autori Obrázkových dejín národa československého z roku 1924, Antonín Mach a František Hrnčír tvrdia, že „slovo ,Uhry´, ,Ungarn´ pochádza od slovanského mena ,U gory´ (hory)“? Pomenovanie Ug(o)ra nachádzame aj u Jána Stanislava.
Nie je základom slova Uhor, Uhorsko evidentne hora, kam u nás radíme aj lesy, spievame o hore a myslíme na les, hájik? Tento základ sa nachádza aj v ďalších slovách. Historik Cyril Hromník, Slovák žijúci v Kapskom Meste, hovorí o dravidských odborníkoch na výrobu kovov, ktorí „v styku s našimi predkami, karpatskými Horalmi, uhnietli prapôvodných Slovenov“. Stalo sa tak hlboko pred narodením Krista (Cyril A. Hromník, Sloveni: unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene?, www.jsm.snj.sk). Horali – Gorali dodnes žijú na južnej a severnej strane Tatier. Podľa Sasinka (ale aj našej známej z chorvátskeho Trogira, ktorú neučili dejepis u nás, ale v Chorvátsku, a podľa starých máp) obyvateľmi „severnej zeme pri Váhu“ boli Bieli Chorváti – Horvati, rovnako so základom „hora“. Nositeľom priezviska Horvát, odvodeného od hôr je veľa Slovákov.
Iný starší autor, Ján Zigmundík, ktorý vydal v Trnave roku 1923 zaujímavú knihu Či Maďari zaujali Uhorsko a či založili uhorský štát?, dokonca pomenoval epochu „od roku 820 až do roku 972“, teda od kniežaťa „Mojmíra I. až po knieža Gejzu, otca sv. Štefana“ drievnym uhorským kráľovstvom, teda Starým Uhorskom.
Podľa Sasinkovej práce Slováci v Uhorsku (Turčiansky Sv. Martin 1902) „Uhorsko (Silvania) medzi Karpatmi a Dunajom delilo sa na Biele a Čierne, čili na Horné a Dolné Uhorsko“ a „toto delenie znala takrečená Kniga Setepennaja (vydaná v Petropoli 1747), ako aj Zemepisec Ravennátsky, cisár Konstantin i Ademar“. Podľa Zigmundíka išlo o kráľovstvo skladajúce sa „z troch ináč osobitných, ale spolupatriacich čiastok, ako to z iných dejepisných miest drievnych letopisov sa ľahko doplniť dá: z Panonskej, Bielouhorskej a Čiernouhorskej marky“.
Pokiaľ ide o Panóniu, tak sa nazývala stará rímska provincia, ktorej podľa J. Stanislava „najväčšia časť bola osídlená Slovákmi. Máme historické svedectvo, že Slovania osídlili Panóniu pred Pribinom a Koceľom“. Pomenovanie Biele Uhorsko (dnešné Slovensko) odvodzuje Zigmundík od názvu Bulgaria v uhorských letopisoch pochádzajúcich z rokov 900 – 1300: „Prepisovatelia syllabu ,ie´ chybne čítali ako písmeno ,u´, a tak z Bulgaria vzniká Bielgaria – Bielgoria – Bielugria, teda Biele Uhorsko“. Nie sú pozostatkom tohto mena „Biele Karpaty“? Napokon Čierne Uhorsko je „stará Dácia“, dnešné východné Maďarsko, severná časť Srbska a severozápadná časť Rumunska.
Nebolo Uhorsko rovnako ako Panónia názvom územia, ktoré si sedem staromaďarských (nie teda starouhorských či staropanónskych) kmeňov osvojilo, keď na dané územie vstúpilo, rovnako ako slovnú zásobu a náboženstvo jej obyvateľov?
Dôkazy? V najstaršej uhorskej legende Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka, napísanej najneskôr v roku 1068, sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia. Štefan sa v nej – podotýkame tridsať rokov po smrti! – uvádza ako kráľ Panónov (nie kráľ Maďarov a ešte ani nie kráľ Uhrov). Podľa Väčšej legendy svätého Štefana kráľa, ktorá vznikla okolo roku 1080, Panónia je „rodiskom svätého biskupa Martina“ a „odľahlejšie končiny Uhorska“, teda kraje „pri horách“ (u hôr), sa uvádzajú v súvislosti s činmi sv. Svorada a Benedikta. Nepotvrdzuje to, že starí Maďari len postupne, od juhu „zaujímali“ vlasť? Na sklonku 9. storočia prišli najprv do pustatín v dnešnom východnom Maďarsku a do Panónie. Až v priebehu 30. a 40. rokov 10. storočia (940) sa dostali na líniu Bratislava – Nitra – Levice – Veľký Krtíš – Lučenec – Rimavská Sobota – Turňa – Michaľany. Ešte okolo roku 1050 prechádzala „slovensko-maďarská“ hranica južne od Michaloviec a Trebišova. A až pred koncom 11. storočia sa dostali k dnešnej slovensko-poľskej hranici. Štefan sa posmrtne stal aj kráľom Uhrov až po tom, čo po jeho smrti obsadili starí Maďari postupne aj „krajinu pri horách“, „odľahlejšie končiny“: Uhorsko.
Jeden z prvých kanonizovaných svätcov nášho národa, ktorého pozostatky sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre, sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043. Napriek tomu, že v čase jeho narodenia, ale ešte ani v čase jeho smrti nebolo východné Slovensko pod správou starých Maďarov, onen svätý sa volá Mojsej Uhrín, Mojžiš Uhorský. Prečo? Lebo pochádzal z – Uhorska?
Ak o „predmaďarskom“ pomenovaní Panónie nepochybujeme (bola rímskou provinciou) a berieme na vedomie, že Maďari toto meno „našli“ a použili ho v najstaršej legende z roku 1068, prečo by to nemalo byť rovnako aj v prípade Uhorska? Veď predsa až keď sa zmocnili „odľahlejších končín“, prisvojili si meno Uhorsko a sv. Štefan sa stal „kráľom Uhrov“ až 22 rokov po tom, čo „bol kráľom Panónov“. Napokon už sme uviedli, že niktorý zo siedmich maďarských kmeňov sa nemenoval ani Panón, ani Uhor. Tí všetci, ktorí „zaujímali vlasť“ v onom roku 896 (dva roky po Svätoplukovej smrti), sa najprv stali Panónmi a dodatočne Uhrami. A neskorší potomkovia starých Maďarov si meno Uhorsko natoľko privlastnili, že svet dnes už ani len nešípi, že Uhorsko (Hungaria) to nebolo a nie je (len) Maďarsko, a že v roku 1918 Uhorsko definitívne zaniklo.
Ak sa na začiatku Väčšej legendy svätého Štefana kráľa spomína „ľud drsný a nestály, ktorý ani nevedel, že je Božím stvorením, teda Uhri, „bývajúci v panónskej krajine“ a neskôr sa dozvedáme, že „úcta a sláva“ Panny Bohorodičky Márie „je medzi Uhrami taká veľká“ a že Štefan svoje kráľovstvo „odovzdal“ pod jej stálu ochranu, je niekde chyba. To predsa nemôžu byť jedni a tí istí Uhri. Prví, „bývajúci v panónskej krajine“, teda na juhu, boli Tarjánmi, Kérmi či Kesziovcami a ďalšími, a do Panónie len nedávno dorazili a ešte dlho boli pohanmi, takže vôbec pri nich nemožno hovoriť o „úcte“ k Bohorodičke. Tí druhí, Uhri z územia „pri horách“, boli k úcte voči Bohorodičke vedení misiou Konštantína-Cyrila a Metoda a ich predchodcami.
O posune v pomenovaní štátu, na čele ktorého sa v roku 1000 ocitol kráľ Štefan, svedčia aj texty na minciach. Na minciach bezprostredných Štefanových nástupcov je na rube PANONEIA. „Uhorsko“ sa prvý raz vyskytuje na dukáte Karola Roberta (1307 – 1342) v podobe: HVNGARIE IN NOMINE IHV XPI (rub). Na grošoch a denároch Ferdinanda I. (1526 – 1564) sa stretávame aj s Madonou a textom PATRONA VNGARIE (Mária, patrónka Uhorska). Aj mince teda potvrdzujú, že ťažisko tisícročného kráľovstva na strednom Dunaji sa presúvalo severným smerom, „pod hory“.
Nech nás nemýlia mapy habsburskej monarchie z 18. či 19. storočia, na ktorých sú vyznačené ako je súčasti Čechy, Morava, Horné a Dolné Rakúsko, Štajersko, Tirolsko, Korutansko, Kraňsko, Chorvátsko, Sedmohradsko, Uhorsko. Fakt, že sa nezachovala územno-správne osobitne pomenovaná jednotka pre dnešné Slovensko (jeho južné hranice oficiálne uznala až mierová zmluva v Trianone zo 4. júna 1920), môže mať viacero vysvetlení. Jedným z nich však je aj to, že historická Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, východná časť (Veľkej) Moravy, ako aj údelné kniežatstvo uhorských kráľov do 13. storočia, boli na území, nazývanom odpradávna Uhorskom. Mení niečo na pomenovaní územia fakt, že na ňom od určitého času okrem Slovenov – Slovákov žilo aj sedem staromaďarských kmeňov, ktorí si názov Uhorsko osvojili (lebo iný nemali)? Nie je dnešný názov Slovensko na starých mapách len preto, že toto územie dalo meno a bolo historickým jadrom Uhorska, a pod týmto menom ho poznali aj v časoch palatína Turza, keď dnešné Maďarsko bolo tureckým vijáletom?
Pôvodní Sloveni – Slováci – Tóti sa celkom prirodzene cítili Uhrami, hovoriacimi po slovensky až dovtedy, kým si toto pomenovanie pre seba a pre svoju reč nezačali privlastňovať výlučne len Maďari. A súbežne s prvými takýmito príznakmi objavil sa aj prvý pokus uhorských jakobínov v závere 18. storočia o osobitné vyčlenenie Slovenska (ale aj Maďarska, Ilýrska a Valašska) z rámca Uhorska.
Uhorské tradície sú naozaj väčšmi naše, ako maďarské. Nevedie tade cesta k nachádzaniu našej prastarej národno-štátnej identity?
Stačí len rozlišovať medzi menom etnika (národa): Sloveni (starí Slováci), pomenovaním krajiny: Uhorsko a názvom štátu. Ten sa menila a podľa Porfyrogeneta v časoch Svätopluka sa nazýval Veľká Morava. Keďže tento názov „sa už všeobecne presadil v európskom historickom povedomí“ (a teraz neriešme, prečo má autor tejto myšlienky Titus Kolník pravdu), je otázka, do akej miery by bolo vôbec užitočné pokúšať sa ho vymeniť. Nemali by sme sa skôr usilovať dostať do „európskeho historického povedomia“ logické prepojenie: významným štátom starých Slovákov (Slovenov), žijúcich v Uhorsku, bola v 9. storočí ríša nazývaná Veľká Morava? Ako aj ďalšiu pravdu: Uhorsko (Ungaria – Hungaria) v roku 1918 zaniklo a jeho dedičmi sú rovnako Slováci, ako aj ich „mladší sused“ Maďari.

Marián Tkáč
Uverejnené v Literárnom týždenníku